Professional Documents
Culture Documents
1. Definícia filozofie, jej funkcia a význam, filozofické disciplíny, Mestá Milétos a Efezos;
rozdelenie všeobecných dejín filozofie - hľadanie „arché“ – počiatku a princípu všetkých vecí;
Thales (624 – 547):
- pre Thalesa to bola voda; svet je polguľa a zem pláva na vode ako plochý
valec;
- Túžba po poznaní, kladenie otázok; hľadá múdrosť, poznanie; - poznal Egyptskú matematiku a Babylonskú astronómiu
- Podľa S. Osuského je filozofia v myšlienkovej sústave snaha byť múdrym, t.j. - vedomosti z roľníctva
zodpovedať si základné otázky zmyslu života a sveta, nie spôsobom viery, ako
náboženstvo a teológia, ale rozumom, ako veda. Anaximander (611 – 545):
- prvý spisovateľ a prozaik; dielo: „peri fyzeós“ (o prírode)
Rozdelenie filozofie: - u neho bola pralátka ako neurčité, neobmedzené nekonečno „apeiron“
- teoretická (názor na svet) a praktická (názor na život – etika) - z tejto pralátky sa potom vyvinuli vzduch a oheň (teplá časť); zem a voda
(studená časť)
Platónovo rozdelenie filozofie:
- dialektika (pojmové poznanie), fyzika (zmyslové poz.), etika – praktická Anaximenés (588 – 504):
filozofia - za pralátky považoval vzduch – „aér“
- vzduch redne a hustne, tak sa všetko vytvára
Aristotelovo rozdelenie: - človek je malý svet – mikrokozmos; svet je makrokozmos
- dialektika: analytika (logika) a metafyzika
- fyzika: fyzika prírody a antropológia
- etika: mravné konanie jednotlivca a politika
4. Pythagoras (584 – 496) a jeho škola
Súčasné rozdelenie:
- čistá filozofia a aplikovaná filozofia Kroton, južné Taliansko
čistá filozofia: psychológia, teória poznania, logika a dialektika, ontológia a - Nenachádzal podstatu jestvoty v látke ale v čísle;
metafyzika, etika, estetika - Rozmýšľal o prvej a poslednej príčine
aplikovaná fil.: filozofia matematiky, prírody, kultúry, dejín, práva, náboženstva, - Mravná, náboženská filozofia; prvky asketizmu
filozofická antropológia a existencialistická fil., sociológia, filozofia reči - Podstatou všetkého mu je tiež oheň, ale to nestačí
- Druhým princípom je „hranica“ – forma, tvar;
Rozdelenie dejín filozofie: - Je to dualistický názor (oproti monistickému Iónskemu)
- Staroveká: 6.pnl. – 5.nl. - Látka: zemský princíp; hranica: božský princíp
- Stredoveká: 4 - 15. - Tieto dva princípy majú svoju podstatu v čísle (najdokonalejšie číslo bolo
- Novoveká: 15. st. – 1. polovica 19. st. „jedna“)
- Súčasná: 19. st. – 20. st. - Nepárne čísla – dokonalé božské; párne – zemské
- Najdokonalejší tvar je guľa, tomu zodpovedá číslo desať – svet má teda formu
gule
2. Vznik a rozdelenie gréckej filozofie - Nebeský princíp je stredobod sveta – ohníček, ktorý vydáva harmóniu
nebeských sfér
Vznik gréckej filozofie sa spája so vznikom gréckych „polis“ a otrokárskym - Človek sa skladá z duše (sídlo božského rozumu) a tela
zriadením – mali čas na filozofovanie. - Úlohou duše v tele je očisťovať sa: askézou, zvláštnym životom
- Zanikli po vzniku republiky, r. 480
- Predklasické obdobie: 600 – 450 - Prikláňali sa k panteisticky zafarbenému monoteizmu
- Klasické obdobie: 450 – 322 5. Eleáti: Xenofanés, Parmenidés, Zenón
- Poklasické obdobie: 322 pnl – 529 nl.
3. Iónska prírodná filozofia: Thalés, Anaximandros, Anaximenés Xenofanés (580 – 490):
- Veril len v jedného, večného, nepremenného boha;
- Je všetko a všetko je boh – tým zakladá panteizmus, zbožstvil jestvotu
Filozofia 2
Parmenides (540 – 465): 7. Prírodná filozofia 5. storočia: Empedoklés a Anaxagorás
- Pokračoval v stopách Herakleita a Xenofana
- Zachovali sa zlomky jeho kníh; Empedokles (490 – 430):
- „peri fyseos“ – podstatou všetkého je jedno (ako Xenofanes) - Za základ jestvoty považuje štyri praživly: oheň, vzduch, zem a voda
- podstatou je nepremenná, večná nehybnosť; niet budúcnosti ani minulosti; - Vo večnosti boli v pokoji a nekonečnom priestore; medzi nimi bola sila lásky –
- Protiklady medzi zmyslovým (premenlivé bytie) a rozumovým (stálosť a „eros“ až keď prišla nenávisť „eris“ nastalo rozlučovanie a rozpájanie;
nemennosť) vnímaním sveta - Nie nepremennosť ani premeny, ale zlučovanie a rozlučovanie praživlov
- Látkovým symbolom premenlivosti sú živly; nepremennosti – éterický oheň - Sídlo duše je krv
- Bytie je premenlivé trvanie medzi vznikom a zánikom – dianie - Praživly zbožstvil menami bohov: Zeus, Hera, Nestis a Aidoneus;
- Zbožstvil aj priestor „sfairos“, eros a eris; uznával démonov
Zenon (490 – 430): - Diela: Peri fyzeos, Katharmoi
- zdôvodňoval a obraňoval elejskú filozofiu nepremennosti
- niet množstva, niet premeny, niet pohybu (podľa klamných úsudkov, sofizmov) Anaxagorás (500 – 428):
- zamieňa nekonečnú deliteľnosť času a priestoru - Súhlasil s Empedoklom v tom, že sú štyri praživly
- zakladateľ dialektiky - Základom jestvoty je však množstvo malých semiačok – „sperma“ ktoré sa líšia
tvarom a farbou.
- Mysliaci duch, rozum – „nús“ tieto čiastočky usporadúva
6. Hérakleitos (535 – 470)
8. Atomisti: Leukippos a Démokritos
Plačlivý, temný filozof
- Počítame ho k Iónskej škole;
- Za prvotný princíp považoval teplo – oheň Leukippos: vieme o ňom veľmi málo;
- Svet a život je večný, bohovia ho nestvorili – život je oheň - za princíp považoval protiklady plnosti a prázdnoty (jestvota a nejestvota)
- Z ohňa povstali živly: vzduch, zem a voda - plnosť: „atomoi“ – nekonečný počet
- Oheň nie je ani tak látka ako princíp – princíp premenlivosti - atómy sa líšia veľkosťou, tvarom, zložením a polohou; čo do akosti sú rovnaké
„panta rei“ všetko plynie, nič nie je stále Mechanický atomizmus
- „polemos pater pantón“ boj je otcom všetkého – myslí tu na boj protikladov; - Atómy sa pohybujú úplne bez príčiny – z prírodnej nutnosti
protiklady sú však len zdanlivé; - Pud k činnosti a k životu je daný v atómoch, ale nie mimo nich
- Logos je podľa neho podstata prúdenia, večný poriadok; Demokritos:
- Logos je svetový životný zákon, princíp, svetová duša, rozum - Pochádzal z Trácie; vrstovník sofistov a Sokrata;
- Človek je nesmrteľný, znovu sa narodí - Považovaný za najväčšieho učenca svojej doby a dobrého rečníka
- Herakleitos teda hlásal „hylozoický panteizmus“ (Nietzsche mu bol blízky); - Spracoval „atomizmus“ do uceleného systému
- Súhlasil s tým, že nič nového nevzniká, každá zmena je vyvolaná iba
mechanickým spájaním a rozlučovaním častíc
- V ostatnom prebral Leukippovo učenie
Demokritos nie je čistý materialista; je pod vplyvom Ionského hyloizmu
- Atómy sú podľa neho aj nositeľmi duševných stavov (hlavne guľaté a hladké)
- Niet nesmrteľnosti duše – atómy sa jednoducho rozpŕchnu
- Myslenie je tiež pohyb atómov
- Popieral existenciu bohov aj „nús“
- Cieľom človeka (Demokritova etika) je rozkoš, blaho, radosť, spokojnosť – aby
sa nesmútil;
- tým pripomína pozdejších epikurejcov a stoikov
9. Sofisti: Prótagorás, Gorgiás, Pródikos, Antifon
Antropologická filozofia.
Filozofia 3
16. Gnosticizmus a manicheizmus
Je to obdobie skepsy a pochybovania; popierať a pochybovať je ľahšie ako budovať.
- Gnosticizmus je zmiešanina fantázie, mýtov, orientalizmu a židovstva,
Protagoras (481 – 411) z Abdéry v Trácii: filozofie a kresťanstva. Bol rozšírený v Sýrii, v Alexandrii, v Taliansku a v Gálii.
- Věci nie sú také, aké ich vidíme Hlavné znaky:
- Poznanie je neisté, relatívne – „noetický relativizmus“; - dualizmus ducha a hmoty; rovnobežnosť medzi veľkým svetom a malým
- mierou všetkých vecí je človek svetom; všetko vzniklo spôsobom plodenia;
- v diele „O bohoch“ sa javí ako náboženský skeptik (nemôžeme vedieť o
- Z gnostikov poznáme: Šimon Magus (Skutky apoštolov), Cernthos,
bohoch, či sú, alebo nie sú…)
- Každá mienka je pravdivá Basilides, Marcion, Valentinus a iní.
- Z kresťanských spisovateľov, ktorí potierali gnosticizmus je najznámejší
Gorgias z Leontín (480 – 380) Sicília Ireneus; ďalší: Aristides z Atén; Justin Martýr; jeho žiak Tatianus z Asyrie;
- V diele „O nejestvote“ dokazuje, že „každá mienka je nepravdivá“ Athenagoras;...
- Používa zenónsku dialektiku: nič neexistuje, keby niečo aj existovalo, človek Ireneus (140 - 202), bol žiakom mučeníka Polykarpa. Prešiel do Ríma a od
by to nemohol poznať, keby to aj poznal, nemohol by to nikomu povedať. roku 177 bol biskupom v Lyone. Napísal dielo Elenchos kai anatropae tés
- Určil pojem prirodzeného práva (právo najsilnejšieho) pseudonymu gnoseos
- Jeho náuka je nebezpečná, Nihilistická - Nemožno o Bohu všetko vedieť.
- niet žiadnych emanácií z Boha. Boh stvoril tento svet. Je jeden Boh, niet
Prodikos z Keu : demiurga. Duša človeka je len jedna. Je stvorená, nehmotná, nesmrteľná. Nie je
- Silne pesimistická nálada
preexistenčná a niet sťahovania duší. Človek má slobodnú vôľu. Pôvod zla je v
- Smrť považuje za žiadúcu, aby sa uniklo strastiam života.
zneužití ľudskej vôle. Jeho žiak bol Hyppolitos (zomrel 225).
- Od ostatných sofistov sa líši svojím moralizovaním
Otázka znela, či všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem človeka, jestvujú reálne
20. Scholastika: definícia, vznik, rozdelenie scholastickej filozofie, ako individuálne veci. Jestvuje aj všeobecný pojem človeka, alebo len konkrétny
Peter alebo Ján?
spor o univerzálie Sú teda univerzálie reálne?
a) Tí, ktorí odpovedajú, že áno, sa nazývajú realisti - (blízko Platónovej náuke o
ideách a vzoroch všetkých vecí).
Scholastika (800 - 1440) b) Tí, ktorí hovorili nie, boli nominalisti - reálne existujú len konkrétne veci,
• názov pochádza od „doctores scholastici“, ktorým boli označovaní učitelia všeobecné idey existujú len v mysliach ľudí.
kláštorných, neskôr katedrálnych škôl
• filozoficky znamená: filozofická metóda, kt. pomáhala spracúvať už hotové Nominalisti: Duns Scottus, William Occam...
cirkevné dogmy do učebnej sústavy (veľké systematické dielo) a obraňovať ich Realisti: Anselm, Akvinský (umiernený)...
proti heretickým náporom Peter Abelard - „Reálne v prísnom význame je len jednotlivé súcno. Univerzálie
• vrchol - 13. st. nesú len význam, aby umožňovali ľudskú reč.“ - blízko nominalizmu;
• presadila sa latinčina, dôraz na logiku (dialektiku)
• začína sa korunovaním Karola Veľkého za Rímskeho cisára Levom III. Karol
Veľký založil falckú školu, kde sa naplno začína učiť filozofia. 21. Ranná scholastika: Jan Scotus Eriugena, Anselmus z
• dokazovanie už známeho, potvrdeného, spoliehanie sa na autority minulosti
Canterbury, Roscellinus a Abélard
• prílišná upätosť na Aristotela - spojenie s antikou
• netrúfali si vymyslieť nič originálne
• vychádzali aj z Písma aj z tradície cirkvi, ale nemali zmysel pre vlastné, pôvodné Jan Scotus Eriugena (811 – 877):
myšlienky (Písmo len ako doplnok, citáty len na prikrášlenie reči)
• nerozlíšili poriadne teológiu a filozofiu - zárodky scholastiky (rodák z Eriu – Írsko)
- hlavné dielo: „O rozdelení prírody“
• nepostavili si konkrétne otázky: znovuzrodenie, oslobodenie, osobné spasenie, - je racionalistické, z podfarbením novoplatonstva a mysticizmu
atď. - mystický panteizmus čerpá z Pseudodionýzia (prekladal ho)
• Akvinský má celkom neosobné, všeobecné diela - Pseudodionýzios tvorí prechod od pohan. novoplatonizmu ku kresťanstvu
• Písmo vysvetľované neosobne, špekulácie plné rozumu - súhlasí s Augustínom, že filozofické a noboženské pravdy si neprotirečia
• základom viery je teória, nie dôvera - filozofia vyjadruje pravdy pojmovo, náboženstvo symbolicky
- príroda je manifestáciou Boha (štyri stupne manifestácie)
• viera- akt rozumu, „uznaj teóriu a budeš spasený“
- 1. Boh o sebe; 2. Svet ideí; 3. Zmyselný svet; 4. Návrat k Bohu – ideálna
• Dve obdobia scholastiky: príroda
1. Staršia - má aj biblické rysy (Albert Veľký, Tomáš Akvinský) - všetko povstalo emanáciou z Boha
2. Mladšia - intelektualizmus, voluntarizmus - hlásal, že všeobecné je pred jednotlivosťami (popud k sporu o univerzálie)
• pochybnosť sa berie ako vzbura, skaza duše - bol vyhlásený za kacíra
• výhoda: stredoveký človek prežíval náboženský život bezkonfliktne
• „Stredovek upálil jedinú ovcu, ktorú išiel pastier hľadať“- zabudlo sa na
jednotlivca ANSELMUS Z CANTERBURY
• Augustín: „Miluj a potom rob, čo chceš.“
Filozofia 6
Filozof a teológ 11. Storočia Abélard zastával tretie (zmierlivé) stanovisko - stanovisko koneptualizmu;
Vstúpi do kláštora (proti vôli svojho otca) a stane sa Canterburským arcibiskupom
(proti vlastnej vôli). - Podľa konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto
Má nielen teologické znalosti, ale je aj dobrý znalec ľudí; v Bohu (v Božej mysli) a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Reálne v prísnom
zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno. Univerzálie nesú len významy, aby
- v spore o univerzálie bol realistom umožnili ľudskú reč. Toto stanovisko sa približuje nominalizmu.
- nesúhlasí s Eriugenom, že všetko vzniklo emanáciou z prebytku Boha
- Boh stvoril svet z ničoho! Abélard sa stal filozofickým sokom svojho učiteľa Wilhelma (ktorý bol realista) a
zvíťazil nad ním. Ten si musel ísť hľadať prácu inam.
Dva hlavné myšlienkové okruhy:
1. pomer medzi myslením (rozumom) a vierou V Paríži sa zamiloval do svojej žiačky - Heloisi (a narodil sa im chlapček, To sa vie,
2. dôkaz existencie Boha že otec bol poriadne naštvaný!!! Devenka išla do kláštora a Abélardovi bola
zasľúbená pomsta.). Dopadlo to nakoniec tak, že Abélarda prepadli a vykastrovali (o
V tom prvom súhlasí s Agustínom; „viera musí sama seba objasňovať“; „verím, aby svojich potiažach píše v knihe „História mojich nehôd“). Abélard sa po tejto príhode
som pochopil“ - viera je východzí bod pre ďalšie poznanie; stáva mníchom.
Pretože Boh je aj pôvodcom rozumu aj pôvodcom viery, nemôže medzi týmito
dvomi byť rozpor (nepriateľstvo). Preto sa teda pokúša bez pomoci zjavenie R. 1122 napísal svoje významné dielo „Sic et non“ (Áno a nie)
(filozofickou cestou) nájsť dôkazy existencie Boha. Snažil sa v ňom zmierniť alebo vysvetliť (dať do súladu) rozpory medzi jednotlivými
Znovu sa obracia k Augustínovi (musí existovať absolútne merítko pre pravdu, dobro cirkevnými otcami - v žiadnom prípade ich nechcel znevážiť, ako mu to bolo
atď). vytýkané.
- Využíval pri tom úplne novú metódu. Tá novosť spočívala v tom, že namiesto
Neskôr v dokazovaní vychádza zo samotného „pojmu Boha“; metódy „Verím, aby som porozumel“ používa metódu „snažím sa chápať, aby som
- v ľudskom duchu existuje idea Boha ako absolútne najvyššej bytosti - ak teda Boh vedel, čomu verím“;
existuje v rozume, musí existovať aj v skutočnosti; - Cesta k dosiahnutiu pravdy vedie u Abélarda cez pochybovanie a kladenie si
Toto sa nazýva „Ontologický dôkaz Boha“ otázok (pochyboval pritom aj o veciach, o ktorých podľa cirkevných autorít
pochybovať nemal).
Tomáš Akvinský a Kant tento dôkaz odmietajú; - Toto je pravý opak Augustínovej a Anselmovej metódy. Teológia prestala byť
Naproti tomu Decartes, Spinoza, Leibniz a predovšetkým Hegel (mysliace meditáciou a stala sa vedou. Novosť jeho prístupu bola aj v tom, že túto metódu
povznesenie ducha k Bohu) ho prijímajú; používal na teológii a dokumentoch zjavenia (nielen, ako jeho súčasník Graziano,
Mních Gaunila, ktorý Anselma kritizuje ešte počas jeho života, sa za svoju kritiku pri súdnych sporoch).
dostáva do kláštorného väzenia.
Diela: „De libero arbitrio“, „O Bohu“, „Cur Deus homo“ - Zaujíma ho otázka pokánia. Čo znamená byť vykúpený smrťou Ježiša Krista?
- Kristus sa musel stať človekom, lebo ako Boh, len On mohol zaplatiť - Abélard sa vysmieva vtedy zaužívanej myšlienke, že výkupné je zaplatené
nekonečnú daň za hriech (nekonečné zmierenie) diablovi (ako keby si diabol mohol na ľudstvo robiť nejaké vlastnícke práva voči
Roscellinus: Bohu). Výkupné bolo zaplatené tomu, kto má nad nami skutočnú moc - Bohu.
- Abélard ale spochybňuje nutnosť, aby Boh musel platiť výkupné - mohol
- zástupca osvietencov 11. Stor. predsa odpustiť aj bez toho?!
- bol učiteľom Petra Abélarda; prvým nominalistom! - Význam smrti Ježiša Krista sa teda zdá v tom, že na nás pôsobí jeho láska
- všeobecniny rodov a druhov sú mená k nám. Otázka: Musel predsa existovať nejaký dobrý dôvod na to, aby Ježiš umrel -
- nominalizmus bol oficiálne zavrhnutý (pre problémy s Trojicou); ožil v IV. st. inak by jeho čin bol len dobrý „husársky kúsok.“ A ním je práve nutnosť umrieť za
naše hriechy. Podobným spôsobom sa Abélard odpracovával k pravde.
Peter Abélard - jeho učenie o Trojici je modalizmus – zavrhnuté cirkvou
- ďalšie diela: „O viere“, „O sviatostiach“, „Scito te ipsum
- „Pýtajúca sa viera“
Brilantný mysliteľ 12. Storočia Jeho nepriateľom bol Bernard z Clairvaux. Obviňoval ho, že vymýšľa piate
Mal dvoch učiteľov: evanjelium. On sa postaral o to, aby bol Abélard odsúdený (napísal do Ríma: „O
1. Teológ Roscelin - nominalista (odsúdený za kacírstvo) omyloch Petra Abélarda“)
2. Willhelm z Champeaux - realista Útočisko našiel ako mních v opátstve Cluny.
Filozofia 7
- v spore o univerzálie zastáva Avicennovo stanovisko
- kozmologický dôkaz Boha (prvý hýbateľ)
- ľudská duša je nesmrteľná, svet nie je večný
22. Židovská a arabská stredoveká filozofia: Maimonides, - stoická mravnosť plus „viera, láska a nádej“
- Má 21 foliových zväzkov spisov; Podal výklady Aristotelových diel, tieto
Avicenna, Averroes výklady boli prípravou pre Albertove neskoršie systematické práce, totiž: Summa de
creaturis a Summa theologiae.
Mojžiš Maimonides (1135 – 1204): - uviedol do scholastiky Aristotela.
- žiak Averroeho z Kordoby - prvý z kresťanských filozofov, ktorý sústavne učil zoologii, botanike,
- v diele: „Doctor perplexorum“ zrovnáva Aristotela so SZ nerastopisu a prírodnej vede vôbec.
- ukazuje filozofickú cestu k Bohu
- Boha si máme predstavovať abstraktne – ako filozofia, a nie na spôsob človeka
- dobro máme konať kvôli dobru, zo slobodnej vôle a nie z bázne
Tomáš Akvinský
- vplýval na Spinozu
Dominikánsky mních;
Arabská filozofia: východná – Bagdad a západná – Córdoba (Španielsko) Študoval u Alberta Veľkého; Neskôr profesor na univerzite v Paríži;
Avicenna (Ibn Sinna) (980 – 1037):
- najväčší arabský filozof východu Hlavné diela: „Komentár k Sentenciám Petra Lombarda“
- lekár, prof. medicíny a filozofie „Otázky pojednávajúce o pravde“
- spis: „Kniha uzdravenia“ – encyklopédia vied „Suma teologická“
- je čistým Aristotelikom (vo svete sú všeobecniny vo veciach); u človeka sú „Suma proti pohanom“
všeobecniny po veciach – ako nominalisti; u Boha sú pred vecami; „O súcne a bytnosti“
- hmota je možnosť; Boh je čistá skutočnosť
- duša človeka je zo všesvetovej duše, po smrti sa do nej vráti Celý život sa snažil zblížiť Aristotelskú a scholastickú filozofiu;
- popieral idndividuálnu nesmrteľnosť duše Jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahli systém so všetkými oblasťami vedenia
- bol panteistom, mohamedanizmus ho neprijal (napr.: ucelené zachytenie teologickej vedy v Summe Teologie).
Averroes (Ibn Rošd) (1126 – 1198): Všetky ostatné vedy sú pre neho slúžkami teológie;
- sudca a lekár v Cordóbe Rozum a zjavenie nedáva do rozporu: Teológia môže nadviazať na pravdy rozumu,
- pravý aristotelik avšak najvyššia pravda - pravda zjavenia - spadá výhradne do kompetencie teológie.
- filozofia a náboženstvo je jedno a to isté v rôznych formách Vieru nemožno rozumom odôvodniť, pretože presahuje rozum. Preto je filozofia
- filozofia je pojmová, náboženstvo obrazné podriadená teológii.
- filozofia je náboženstvom vzdelancov, náboženstvo je filozofiou ľudu
- metafyzické princípy: forma a látka Učenie o súcne: Všetko nejakým spôsobom jestvuje, o všetkom sa dá povedať, že je
- učenie o všesvetovej duši – osobnej nesmrteľnosti niet! „súcno.“ (Hľadal v tejto fáze začiatok systému - kde treba začať? Postupuje od
zvláštneho k všeobecnému)
Bonaventura (netreba sa učiť!!!) Eckhardt, Kempenský, Tauler, Broe - štyria mystici - „klasici“; Bernard
z Clairvaux a Bonaventura boli ďalší (asi menej „vyšinutí“ - teda výstrední);
Giovanni Fidanza - po vstupe ku Františkánom prijal meno Bonaventura (1217). Typické pre nich je dôraz na:
13. storočie - storočie krízy kresťanskej teológie; • účasť na Bohoslužbách;
Aristoteles a jeho filozofia veľmi vplývajú na teológov a tí nevedia, ako sa s ním • kázeň má byť pre ľud;
vyrovnať (hlavne tí pravoverní). Na rozdiel od Tomáša Akvinského, ktorý sa snažil
Filozofia 10
Eckhardt - skutky nie sú potrebné (skoro aku u Luthera);
Avšak to, čo na Eckhardtovi odsúdila vtedajšia cirkev, by odsúdil aj Luther. Prírodoveda:
Fichte, Schelling alebo Hegel na jeho „mystické“ filozofovanie do veľkej miery Mikuláš Kopernik; Galileo Galilei; Isaac Newton;
nadväzujú; Paracelsus - farmácia;
Náboženstvo:
26. Predpoklady vzniku novovekej filozofie a celkový prehľad Martin Luther; F. Melanchton; J. Kalvín; U. Zwinlgi;
Morálka a Etika:
Renesančný humanizmus - Erazmus Roterdamský (kritický rozum); J. Reuchlin; -
Humanizmus a Renesancia učenci (učenecká, filologická línia)
Michel de Montaigne (laická línia);
Spojovací článok medzi stredovekou a novovekou filozofiou.;
Usiluje sa o znovuzrodenie klasickej antickej vzdelanosti.; Štát a právo:
Návrat k antike je však iba východiskom, podnetom, (ale tiež ilúziou) začínajúceho Niccolo Machiavelli;
sa vývinu novej kultúry. V skutočnosti sa vytvárajú predpoklady nového typu Hugo Grotius - potreba medzinárodného práva;
myslenia, ktorý sa od antiky zásadne odlišuje, aj keď je ňou hodne ovplyvnený - Thomas Morus - „Utópia“
klasického novovekého myslenia. Tomasio Campanella - „O Slnečnom štáte“
Renesančné myslenie útočí proti jednostrannostiam scholastickej učenosti a s ňou
spojenej filozofie;
Pokrok sa však nedá dosiahnuť prostým návratom k antike; Príčiny vzniku klasickej novovekej filozofie
Kritika scholastiky, najmä jej nedoceňovania skúsenosti, lipnutia na dogmách a
jednostranného zdokonaľovania logických postupov namiesto rozvoja tvorivého Pod novovekou filozofiou rozumieme filozofiu od vystúpenia Františka Bacona
myslenia; Verulamského 1620, alebo vystúpenie René Descarta 1644 až po najnovšiu dobu.
Nevyhla sa vplyvu stredoveku; Toto veľké obdobie dejín filozofie delíme na tri časti:
Vznik a vývin renesančného myslenia znamená prelom v dovtedajšom prístupe od Descarta po Kanta - filozofia reforiem
k svetu od Kanta po Brentana - filozofia národov
n nový spôsob prežívania a preciťovania novej „situácie človeka“; od Brentana až podnes - súčasná filozofia
n príklon k pozemskému životu, jeho krásam a potrebám;
Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. A 18. Storočia a vrcholí Nemeckým
Začiatok renesancie: Taliansko - 14. Storočie (neskôr intenzívnejšie v 15. a 16 klasickým idealizmom.
storočí); Prechod od feudalizmu k buržoáznemu (občianskemu) usporiadaniu;
U nás doznieval ešte v 17. Storočí; Stavia predovšetkým na renesančnom myslení;
Päť základných oblastí renesančného myslenia: Rozvoj novovekých vied (hlavne prírodných) - veľmi výrazný vplyv;
1. filozofia Kľúčová disciplína novovekej filozofie: Teória poznania
2. prírodoveda
3. náboženstvo Filozofia: problematika subjektu a jeho aktivít;
4. etika Hlavný spor: medzi empirizmom (skúsenosť) a racionalizmom (rozum);
5. učenie o štáte
Ďalšie filozofické iniciatívy:
Hlavný predstavitelia: Gassendi - Atomizmus;
Filozofia - obrodenie platónskej filozofie - novoplatonizmus - Mikuláš Kuzánsky; Pascal - Filozofia srdca;
Marcilio Ficino - Platónska akadémia;
Pietro Pompanizzi - interpretovaný, nescholastický Aristoteles; Časová postupnosť vývinu filozofie:
Francesco Patrizzi, Bernardino Telesio - prírodná filozofia; 1. spor empirizmu (F. Bacon, Lock, Berkeley, Hume) a racionalizmom (Descart,
Giordano Bruno - vrchol renesančnej prírodnej filozofie - nové chápanie Spinoza, Leibniz)
panteizmu; 2. pokus o spojenie prvkov empirizmu a racionalizmu v osvietenskej filozofii
Filozofia 11
3. prekonanie (týchto sporov) na vyššej úrovni - nemecký klasický idelaizmus -
najmä I. Kant Tomasio Campanella (1568-1639)
- filozof lásky
- dielo: „O slnečnom štáte“
27. Mikuláš Kuzánsky, Giordano Bruno, Tommaso Campanella Prvé významné sociálne utópie, podnietené Platónovými úvahami o ideálnom štáte;
Usiloval sa zdôvodniť víziu ideálneho štátu založeného na myšlienke zrušenia
súkromného vlastníctva a široko rozvinutých (fantastických) inštitúciách a metódach,
Mikuláš Kuzánsky 1401-1464 ktoré mali zabezpečovať sociálnu rovnosť a spokojnosť všetkých.
- popri zjavení v Biblii upozorňuje na zjavenie v prírode
- Študoval právo filozofiu, teológiu, matematiku, prírodné vedy; - vychádza z istoty svojho bytia, aby prišiel k úplnej pravde ohľadom istoty Boha
- Významný cirkevný diplomat (od r. 1448 kardinál); - existencia sa v čase prejavuje v troch činnostiach:
- Zúčastnil sa rokovaniach v Bazilei (s Husitmi); v Carrihrade (Byzantská 1. Mohúcnosť (posse); 2. Vedenie; 3. Chcenie
cirkev); - Boh je existencia bez ohraničenia, bez protikladov
- rokovania medzi nemeckým cisárom a pápežom; - Jeho existencia sa prejavuje všemohúcnosťou, vševedúcnosťou, láskou
- Snažil sa prekonávať protiklady - uzmierovať bojujúce strany; - my si predstavujeme Boha, (táto predstava je nám vrodená)
n odtiaľ jeho idea o splývaní protikladov; - náboženstvo je teda vrodené všetkým ľuďom, všetci túžia po Bohu
- uznáva dve sily: teplo (alebo láska) a studeno (alebo nenávisť)
- Hlavné dielo: „O učenej nevedomosti“ - paradoxný spôsob uvažovania, odlišný - stredom prvého je slnko, stredom druhého je zem
od scholastiky; (čo je nekonečno a aký je vzťah medzi konečným a nekonečným) toto je základ pre jeho dielo „O slnečnom štáte“
Základom všetkého je jedno - Boh (nepomenovateľné, dokonalé, nekonečné,
nemožno ho s ničím stotožniť);
- kľúčový problém: vzťah konečného a nekonečného (to determinuje jeho mysl.) Giordano Brunno (1548 – 1600):
- Novoplatónska idea jednoty Boha a sveta s mystickým obsahom
- Dialektické učenie o splývaní protikladov; - utiekol z kláštora, prenasledovaný hlásal svoje náuky
- štyri stupne poznania: 1. Zmysly (neurčité obrazy); 2. Rozum (rôznosť - r. 1600 upálený v Ríme
obrazov); 3. Um (rozpory dáva do jednoty); 4. Nadpojmové nazeranie – vedomá - Diela: „O nekonečnosti sveta“, „O príčine, princípe a jednom“
nejednota protikladov – intuitívne - hlásal myšlienky iných (nebol samostatný) – Kopernik
- poprel protiklad hodnoty lunárneho a sublunárneho sveta - hlása množstvo svetov a nekonečnosť vesmíru
- nehlásal ešte pohyb zeme okolo slnka, ale učil, že zem sa otáča - slnečná sústava je čiastka iných sústav
- zem nie je stredom sveta (takého stredu nieto) - nebeské telesá nie sú živé bytosti, môžu byť obývané
- Relativizovanie pojmov (čo znamená „hore“, „dole“, relatívnosť pohybu a - zložené sú z rovnakých látok, čiže elementov alebo „monád“
miesta) - monády sú večné, ich spájanie sa mení
- Boh je monáda monád, prapríčina vesmíru
V diele „O učenej nevedomosti“ ukazuje, že naše pozitívne poznanie Boha pred nás - všetko je z Boha a v Bohu (predchodca panteizmu)
stavia kopec nových záhad - čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme . Bola
to kritika skolastického racionalizmu - „negatívna teológia“, ktorá sa rozmohla v 20. 28. Filozofia empirizmu: Francis Bacon, John Locke, George
storočí. Berkeley, David Hume
Niccolo Machiavelli 1469-1527 (netreba ho vedieť!)
Súčasne s racionalistickou tendenciou vyvíja sa protichodný prúd a to empirizmus,
Hlavné dielo: „Vladár“ ktorý hlása, že rozum sa nelíši od zmyslov, a že zmyslová skúsenosť je jediným
Úvahy o štáte - dôraz na pozemskosť, realizmus; prameňom poznania. Empirizmus má svoje začiatky v Anglicku odkiaľ sa preniesol
Dokazuje, že na získanie a udržanie moci sú vhodné všetky prostriedky a vladár do Francúzska.
nesmie váhať použiť ich - rozhodujúca je držba moci (nezáleží na prostriedkoch, ale
keď to ide bez násilia, tak radšej bez násilia); Francis Bacon (1561 – 1628):
Nebol veľmi obľúbený (jeho význam je v tom, že písal o tejto téme ako prvý bez - postavil základ filozofie empirizmu ale nedopracoval ju
„škrupulí“.) - Povolaním právnik, politik, diplomat, lord, kancelár
Filozofia 12
- je proti racionalizmu (racionalistickej dedukcii) a hlása nevyhnutnosť „Prirodzené dejiny náboženstva“ - obsahujú aj filozofiu náboženstva.
experimentálnej metódy, ktorá je induktívna (od jednotlivostí k zovšeobecneniu) Jeho filozofickú sústavu delíme na tri časti: noetiku, filozofiu náboženstva a etiku.
- Dedukcia môže prísť až po indukcii Noetika:
- skúsenosť je jediné spoľahlivé východisko poznania - vychádzal z Lockovej psychológie a noetiky
- Prameňmi našich omylov sú idoly. Rozdeľuje ich na štyri skupiny: 1. idola - za základ duševného života považoval pocit
tribus (kmeň), pochádzajúce z ľudskej prirodzenosti, 2. idola specus (jaskyňa), - predstava pozostáva z pocitu
pochádzajúce z povahy jednotlivcov, 3. idola fori (trh), pochádzajúce zo spoločnosti, - niet ani vrodených predstáv ani obecných pojmov
4. idola theatri (divadlo), majúce pôvod v škole. - treba robiť rozdiel medzi: dojmom, vnemom, pocitom - a ich predstavou
Diela: Novum organon scientiarum, 1620 chce byť protivou Aristotelových - existuje viac omylov (poukázal na dva: 1. Príčinnosti a 2. Podstaty
logických spisov, známych pod menom Organom. (substancie)
- V politike poznáme od neho utopistický spis Nova Atlantis, 1625. - upozornil na to, že vnímame len účinok, príčinu len predpokladáme
- tvrdil, že vôbec niet substancie
John Locke (1632 – 1704): - niet duše, niet nesmrteľnosti
- Empirická noetika - Boha a nesmrteľnosť vedecky dokázať nemožno!
- usiluje vysvetliť, že naše idey majú svoj pôvod v zmyslových vnemoch (pod
vplyvom Descarta) - Idey nie sú vrodené! Filozofia náboženstva:
- známa je jeho zásada: nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysle. - nepopiera existenciu Boha, ale tvrdí, že ju nemožno dokázať
- Rozum, duch je tabula rasa - prázdna tabuľa, biely papier, keď sa rodíme len - dokázať existenciu Boha žiada praktický život a nie teoretický rozum (ako sa
skúsenosť na ňu píše domnievali deisti)
- Skúsenosť je dvojaká: zmyslami získavaná, vonkajšia, jej výsledkami sú pocity - týmto „zobudil“ Kanta z dogmatizmu
(sensation), druhá je vnútorná, totiž uvedomenie si psychických javov a jej výsledok
je reflexia (reflexion). Z týchto dvoch sa buduje duševný život. Etika:
- Výsledkom reflexií sú predstavy, idey. - základom mravného konania nie je rozum, ale cit
- Sú dvojaké: jednoduché - simpla a zložité - komplex. štyri triedy cnostných vlastností:
- Učenie Locka sa nazýva aj senzualizmus a/ čo je mne príjemné
- okrem zmyslového poznania uznáva aj poznanie intuitívne a demonštratívne b/ čo je iným príjemné
c/ čo je mne prospešné
George Berkeley (1685 – 1753): d/ čo je iným prospešné
- chcel vyvrátiť materializmus a deizmus
- chcel dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť a praktickú škodlivosť
- v duchu sú iba konkrétne idei - skutočnosť sveta spočíva v tom, že je
poznávaný a preto je vlastne ideou ducha. 29. Filozofia racionalizmu: René Descartes, Benedikt Spinoza,
- bojuje proti všeobecným pojmom (univerzáliám), najmä proti pojmu „hmota“ Gottfried Wilhelm Leibniz
- je natoľko abstraktný (ten pojem), že mu vlastne nič nezodpovedá
- Berkeley je už idealista - popiera že by svet bol hmotný
- nič nie je okrem myslí a ideí, ktoré sú v mysliach.
- Z idealizmu dospel k imaterializmu. René Descartes 1596-1650
- uznáva iba existenciu „Ja“ – toto sa nazýva „Solipsizmus“
Keď mu namietali, že hmotný svet je vlastne potom halucináciou, odpovedal, že svet Filozof s maskou; považovaný za otca modernej filozofie
jestvuje, lenže v mysli človeka a je vždy niekto, kto na vec myslí. Hovorí, že sme Veľmi rozporuplná osobnosť;
bytosti kvôli predstave iných, sme možnosti pre predstavu iných, a tak celý svet je Dobrý žiak ale rebelujúci duch;
možnosť pre predstavu Boha. Vo filozofii - Obrat od objektu k subjektu;
Jediným prameňom je teda reflexia, ktorá v nás pôsobí a tú vštepuje Boh. Hľadá pravdu v sebe (a v knihe sveta - Paríži);
Hodne cestuje, veľa toho skúsi - vojenský turista;
David Hume (1711 – 1776): Zúčastnil sa aj bitky na Bielej Hore;
- pôvodom Škót z Edinburgu – najväčší angl. Filozof 18. St. Neskôr sa presťahoval do Holandska, aby mohol v kľude skúmať svoje „vlastné ja“;
Filozofické diela: Je obžalovaný z urážky Boha a ateizmu a skepticizmu;
„Traktát o ľudskej prirodzenosti“ - obsahujúci skeptickú noetiku a etiku. Celý jeho život je bojom o skrytosť (a pokoj);
Filozofia 13
Umiera vo Švédsku; Takéto myslenie je panteistické (všetko je Boh a Boh je vo všetkom, Boh ale
Významný matematik - objavil analytickú geometriu; nepresahuje stvorené veci);
Vo fyzike: prvý zákon zachovania - zachovania impulzu; - onotologická jednota všetkého bytia
- je zástancom analytickej metódy – musíme sa vracať od daných vecí k ich
predpokladom Paralelizmus hmotných a duševných procesov (jeden jav príčinne určuje druhý);
Prírode vládnu zákony v mechanistickom duchu;
Na jednej strane sa otvára novému, na druhej sa cíti zodpovedný za to staré - - z toho vyplýva prísny determinizmus – náhoda objektívne nejestvuje
„Nemôžem sa dotknúť dna, ani vyplávať na povrch“; - ak sa stotožníme s racionalitou samotného bytia, môžeme byť slobodný
Všetko musí u neho prejsť ohňom pochybností (pripomína Abélarda); - šťastie je viazané na rozvoj poznania
„Myslím, teda som“, „Pochybujem, teda som“, „Som klamaný, teda som“
K svojej istote dospieva nezávisle od Boha - subjektívny prístup - vychádza od seba, Ďalšie dielo: „Teologicko-politický traktát“
on sám si je kritériom a merítkom; Najdokonalejšia forma štátu je podľa neho demokracia;
„Ja“ ako mysliaca podstata - ilúzia novoveku: sebestačnosť človeka;
- dve intuície sú jasné a samozrejmé: 1. Všetko má svoju príčinu
2. v účinku nie je obsiahnuté viac ako v príčine Gottfried Wilhelm Leibnitz
Spis: „Teodicea“ (teologický výklad substancie) - tento svet je podľa neho najlepší Ďalší významní predstavitelia Francúzskeho osvietenstva:
z možných svetov; - Denis Diderot
- redaktor a hlava „encyklopedistov“
- „Encyklopédia“ vychádza od r. 1751
- filozof, prírodovedec, prekladateľ – veľmi všestranný materialista
30. Francúzske osvietenectvo: François Marie Voltaire, materialisti - Julien La Mattrie - silný materialista, mechanistické chápanie sveta a ľudí
a encyklopedisti, Jean Jacques Rousseau - Paul von Holbach – encyklopedista a mechanistický materialista
- radikálny ateista až antiklerikalista
- prísna determinovanosť; nezničiteľnosť hmoty
- osvietenská filozofia vo Francúzsku sa vyvinulo pod vplyvom racionalistickej - Claude Hlevétius – materialista
filozofie a anglickej empirickej fil. - jedinou pohnútkou všetkcýh činov človeka je sebaláska (ktorá nám je
- pripravila pôdu Francúzskej revolúcii vrodená) – v tom sme si všetci dokonale rovní
- hnutie libertínov – ironizovali a spochybňovali „sväté pravdy“
Hlavné (aj keď nedokončené) dielo: „Penseés“ (pôvodne to malo byť dielo
„Apológia kresťanskej viery“)
Pascal sa nám javí ako akýsi pútnik, ktorý neustále hľadá Boha. trápi absencia
priamych dôkazov o existencii Boha. . Vo svojich myšlienkach sa skúsenosťami
viery vyrovnáva práve s týmto faktom.
dielo: “Panseés” rieši dva okruhy problémov:
1. problém biedy a veľkosti človeka - paradox
2. problém rozumových dôkazov viery v Boha
Podľa Pascala, prvým predpokladom viery v Boha je ochota ľudského srdca uveriť
v Neho;
Každý človek je v dôsledku dedičného hriechu neustále v zajatí zmyselnej
žiadostivosti a takmer nepochopiteľnej sebalásky;
Hlavnou prekážkou viery je podľa Pascala duchovná slepota alebo tiež slepota srdca;
Začiatkom novoveku, ktorý bol presýtený optimizmom a ľudským sebavedomím o
vlastnej všemohúcnosti, dôrazne upozornil na malosť a úbohosť človeka a tým na
falošnosť racionalistického optimizmu;
Po Augustínovi je najväčším existencionalistom;