Filozofia 1

1. Definícia filozofie, jej funkcia a význam, filozofické disciplíny, Mestá Milétos a Efezos;
rozdelenie všeobecných dejín filozofie - hľadanie „arché“ – počiatku a princípu všetkých vecí;
Thales (624 – 547):
- pre Thalesa to bola voda; svet je polguľa a zem pláva na vode ako plochý
valec;
- Túžba po poznaní, kladenie otázok; hľadá múdrosť, poznanie; - poznal Egyptskú matematiku a Babylonskú astronómiu
- Podľa S. Osuského je filozofia v myšlienkovej sústave snaha byť múdrym, t.j. - vedomosti z roľníctva
zodpovedať si základné otázky zmyslu života a sveta, nie spôsobom viery, ako
náboženstvo a teológia, ale rozumom, ako veda. Anaximander (611 – 545):
- prvý spisovateľ a prozaik; dielo: „peri fyzeós“ (o prírode)
Rozdelenie filozofie: - u neho bola pralátka ako neurčité, neobmedzené nekonečno „apeiron“
- teoretická (názor na svet) a praktická (názor na život – etika) - z tejto pralátky sa potom vyvinuli vzduch a oheň (teplá časť); zem a voda
(studená časť)
Platónovo rozdelenie filozofie:
- dialektika (pojmové poznanie), fyzika (zmyslové poz.), etika – praktická Anaximenés (588 – 504):
filozofia - za pralátky považoval vzduch – „aér“
- vzduch redne a hustne, tak sa všetko vytvára
Aristotelovo rozdelenie: - človek je malý svet – mikrokozmos; svet je makrokozmos
- dialektika: analytika (logika) a metafyzika
- fyzika: fyzika prírody a antropológia
- etika: mravné konanie jednotlivca a politika
4. Pythagoras (584 – 496) a jeho škola
Súčasné rozdelenie:
- čistá filozofia a aplikovaná filozofia Kroton, južné Taliansko
čistá filozofia: psychológia, teória poznania, logika a dialektika, ontológia a - Nenachádzal podstatu jestvoty v látke ale v čísle;
metafyzika, etika, estetika - Rozmýšľal o prvej a poslednej príčine
aplikovaná fil.: filozofia matematiky, prírody, kultúry, dejín, práva, náboženstva, - Mravná, náboženská filozofia; prvky asketizmu
filozofická antropológia a existencialistická fil., sociológia, filozofia reči - Podstatou všetkého mu je tiež oheň, ale to nestačí
- Druhým princípom je „hranica“ – forma, tvar;
Rozdelenie dejín filozofie: - Je to dualistický názor (oproti monistickému Iónskemu)
- Staroveká: 6.pnl. – 5.nl. - Látka: zemský princíp; hranica: božský princíp
- Stredoveká: 4 - 15. - Tieto dva princípy majú svoju podstatu v čísle (najdokonalejšie číslo bolo
- Novoveká: 15. st. – 1. polovica 19. st. „jedna“)
- Súčasná: 19. st. – 20. st. - Nepárne čísla – dokonalé božské; párne – zemské
- Najdokonalejší tvar je guľa, tomu zodpovedá číslo desať – svet má teda formu
gule
2. Vznik a rozdelenie gréckej filozofie - Nebeský princíp je stredobod sveta – ohníček, ktorý vydáva harmóniu
nebeských sfér
Vznik gréckej filozofie sa spája so vznikom gréckych „polis“ a otrokárskym - Človek sa skladá z duše (sídlo božského rozumu) a tela
zriadením – mali čas na filozofovanie. - Úlohou duše v tele je očisťovať sa: askézou, zvláštnym životom
- Zanikli po vzniku republiky, r. 480
- Predklasické obdobie: 600 – 450 - Prikláňali sa k panteisticky zafarbenému monoteizmu
- Klasické obdobie: 450 – 322 5. Eleáti: Xenofanés, Parmenidés, Zenón
- Poklasické obdobie: 322 pnl – 529 nl.
3. Iónska prírodná filozofia: Thalés, Anaximandros, Anaximenés Xenofanés (580 – 490):
- Veril len v jedného, večného, nepremenného boha;
- Je všetko a všetko je boh – tým zakladá panteizmus, zbožstvil jestvotu
Filozofia 2
Parmenides (540 – 465):
- Pokračoval v stopách Herakleita a Xenofana
- Zachovali sa zlomky jeho kníh;
- „peri fyseos“ – podstatou všetkého je jedno (ako Xenofanes)
- podstatou je nepremenná, večná nehybnosť; niet budúcnosti ani minulosti;
- Protiklady medzi zmyslovým (premenlivé bytie) a rozumovým (stálosť a
nemennosť) vnímaním sveta
- Látkovým symbolom premenlivosti sú živly; nepremennosti – éterický oheň
- Bytie je premenlivé trvanie medzi vznikom a zánikom – dianie
Zenon (490 – 430):
- zdôvodňoval a obraňoval elejskú filozofiu nepremennosti
- niet množstva, niet premeny, niet pohybu (podľa klamných úsudkov, sofizmov)
- zamieňa nekonečnú deliteľnosť času a priestoru
- zakladateľ dialektiky
6. Hérakleitos (535 – 470)
Plačlivý, temný filozof
- Počítame ho k Iónskej škole;
- Za prvotný princíp považoval teplo – oheň
- Svet a život je večný, bohovia ho nestvorili – život je oheň
- Z ohňa povstali živly: vzduch, zem a voda
- Oheň nie je ani tak látka ako princíp – princíp premenlivosti
„panta rei“ všetko plynie, nič nie je stále
- „polemos pater pantón“ boj je otcom všetkého – myslí tu na boj protikladov;
protiklady sú však len zdanlivé;
- Logos je podľa neho podstata prúdenia, večný poriadok;
- Logos je svetový životný zákon, princíp, svetová duša, rozum
- Človek je nesmrteľný, znovu sa narodí
- Herakleitos teda hlásal „hylozoický panteizmus“ (Nietzsche mu bol blízky);
7. Prírodná filozofia 5. storočia: Empedoklés a Anaxagorás
Empedokles (490 – 430):
- Za základ jestvoty považuje štyri praživly: oheň, vzduch, zem a voda
- Vo večnosti boli v pokoji a nekonečnom priestore; medzi nimi bola sila lásky –
„eros“ až keď prišla nenávisť „eris“ nastalo rozlučovanie a rozpájanie;
- Nie nepremennosť ani premeny, ale zlučovanie a rozlučovanie praživlov
- Sídlo duše je krv
- Praživly zbožstvil menami bohov: Zeus, Hera, Nestis a Aidoneus;
- Zbožstvil aj priestor „sfairos“, eros a eris; uznával démonov
- Diela: Peri fyzeos, Katharmoi
Anaxagorás (500 – 428):
- Súhlasil s Empedoklom v tom, že sú štyri praživly
- Základom jestvoty je však množstvo malých semiačok – „sperma“ ktoré sa líšia
tvarom a farbou.
- Mysliaci duch, rozum – „nús“ tieto čiastočky usporadúva
8. Atomisti: Leukippos a Démokritos
Leukippos: vieme o ňom veľmi málo;
- za princíp považoval protiklady plnosti a prázdnoty (jestvota a nejestvota)
- plnosť: „atomoi“ – nekonečný počet
- atómy sa líšia veľkosťou, tvarom, zložením a polohou; čo do akosti sú rovnaké
Mechanický atomizmus
- Atómy sa pohybujú úplne bez príčiny – z prírodnej nutnosti
- Pud k činnosti a k životu je daný v atómoch, ale nie mimo nich
Demokritos:
- Pochádzal z Trácie; vrstovník sofistov a Sokrata;
- Považovaný za najväčšieho učenca svojej doby a dobrého rečníka
- Spracoval „atomizmus“ do uceleného systému
- Súhlasil s tým, že nič nového nevzniká, každá zmena je vyvolaná iba
mechanickým spájaním a rozlučovaním častíc
- V ostatnom prebral Leukippovo učenie
Demokritos nie je čistý materialista; je pod vplyvom Ionského hyloizmu
- Atómy sú podľa neho aj nositeľmi duševných stavov (hlavne guľaté a hladké)
- Niet nesmrteľnosti duše – atómy sa jednoducho rozpŕchnu
- Myslenie je tiež pohyb atómov
- Popieral existenciu bohov aj „nús“
- Cieľom človeka (Demokritova etika) je rozkoš, blaho, radosť, spokojnosť – aby
sa nesmútil;
- tým pripomína pozdejších epikurejcov a stoikov
9. Sofisti: Prótagorás, Gorgiás, Pródikos, Antifon
Antropologická filozofia.
Filozofia 3
16. Gnosticizmus a manicheizmus
Je to obdobie skepsy a pochybovania; popierať a pochybovať je ľahšie ako budovať.
- Gnosticizmus je zmiešanina fantázie, mýtov, orientalizmu a židovstva,
Protagoras (481 – 411) z Abdéry v Trácii: filozofie a kresťanstva. Bol rozšírený v Sýrii, v Alexandrii, v Taliansku a v Gálii.
- Věci nie sú také, aké ich vidíme Hlavné znaky:
- Poznanie je neisté, relatívne – „noetický relativizmus“; - dualizmus ducha a hmoty; rovnobežnosť medzi veľkým svetom a malým
- mierou všetkých vecí je človek svetom; všetko vzniklo spôsobom plodenia;
- v diele „O bohoch“ sa javí ako náboženský skeptik (nemôžeme vedieť o
- Z gnostikov poznáme: Šimon Magus (Skutky apoštolov), Cernthos,
bohoch, či sú, alebo nie sú…)
- Každá mienka je pravdivá Basilides, Marcion, Valentinus a iní.
- Z kresťanských spisovateľov, ktorí potierali gnosticizmus je najznámejší
Gorgias z Leontín (480 – 380) Sicília Ireneus; ďalší: Aristides z Atén; Justin Martýr; jeho žiak Tatianus z Asyrie;
- V diele „O nejestvote“ dokazuje, že „každá mienka je nepravdivá“ Athenagoras;...
- Používa zenónsku dialektiku: nič neexistuje, keby niečo aj existovalo, človek Ireneus (140 - 202), bol žiakom mučeníka Polykarpa. Prešiel do Ríma a od
by to nemohol poznať, keby to aj poznal, nemohol by to nikomu povedať. roku 177 bol biskupom v Lyone. Napísal dielo Elenchos kai anatropae tés
- Určil pojem prirodzeného práva (právo najsilnejšieho) pseudonymu gnoseos
- Jeho náuka je nebezpečná, Nihilistická - Nemožno o Bohu všetko vedieť.
- niet žiadnych emanácií z Boha. Boh stvoril tento svet. Je jeden Boh, niet
Prodikos z Keu : demiurga. Duša človeka je len jedna. Je stvorená, nehmotná, nesmrteľná. Nie je
- Silne pesimistická nálada
preexistenčná a niet sťahovania duší. Človek má slobodnú vôľu. Pôvod zla je v
- Smrť považuje za žiadúcu, aby sa uniklo strastiam života.
zneužití ľudskej vôle. Jeho žiak bol Hyppolitos (zomrel 225).
- Od ostatných sofistov sa líši svojím moralizovaním

Antifon z Atén (okolo 430):

- Vystupuje v spise „Peri aletheias“ ostro proti zákonom a právnemu poriadku 17. Kresťanstvo a antická filozofia: Justín, Tertulián, Klémens
ako proti niečomu umelému, čo odporuje normám prírody a rovnosti všetkých Alexandrijský, Origenés
ľudí.
- Najdôležitejší z apologetov bol Justin mučeník(105-165) zo Sichemu. Pôvodne
10. Sókratés a sokratovské školy pohan, študoval filozofiu stoicku, peripatetickú, pythagorejskú a platónsku. Čítaním
Písma sa vraj obrátil na kresťanskú vieru. Z Justinových spisov sa zachovali dve
11. Platón apológie (obrany) a rozhovor (dialóg) so Židom Tryfonom.
12. Aristotelés - Boh sa zjavuje skrze Logos. Logos je splodený od večnosti
13. Epikuros - Logos je jedno s Bohom. Je preto len jeden Boh. Svet je od Boha stvorený z
14. Stoicizmus neurčitej látky. Človek je telo i duša, ale duša je nesmrteľná; ale Boh sám môže určiť
zánik duše (podľa Platona). Smrťou tela prechádza duša do iného života, kde ju
15. Novoplatonizmus očakáva buď večná odmena, alebo večný test. Naposledy Justín obraňoval
kresťanstvo v Ríme proti cynikovi Crescentiovi, ktorý mu zapríčinil mučenícku
smrť.

- V Alexandrii vznikla prvá kresťanská katechetická škola, ktorá sa neskôr

vyvinula v akúsi školu teologickú. Patria k nej Klemens Alexandrijský a Origenes.
Klemens je známy svojimi trojdielnymi spismi:
1. Logos proptetikos pros Hellenas
2. Paidagogos
3. Strómateis
Prvý diel odvádza od pohanstva a vedie ku Kristu; druhý pod vplyvom filozofa
Musonia, vychováva k cnosti; tretí, ako pestré koberce podáva obsah kresťanskej
Filozofia 4
viery. Cieľom života je povzniesť sa k Bohu. K tomu je potrebná viera, poznanie a
láska.
- s filozofou si najviac cení Platóna (ako Boží prorok)
Počiatky filozofie v kresťanstve, príčiny a ďalší vývoj:
Predstavitelia kresť. myslenia sa začali vyrovnávať s gréckou filozofiou a z toho sa
zrodila kresť. filozofia. Kresťanstvo od začiatku hodnotilo filozofiu rozdielne. Ap.
Pavel stavia do protikladu múdrosť filozofov a múdrosť Božiu. Naproti tomu ap. Ján
preberá z antiky učenie o Logu, napĺňa ho novým obsahom - Kristus ako Syn Boží sa
rovná Logos, t. j. Slovo Božie. V priebehu dejín sa kresť. myslitelia striedavo
prikláňajú k jednému alebo druhému postoju.
Tertullianus - odmieta filozofiu: „Načo sú Jeruzalemu Atény?“
Origenes - presadzuje filozofiu ako reflexiu obsahov zjavenia
Justin Martýr - syntéza filozofie (sčasti gnózy) a kresťanstva
Spomedzi ďalších cirk. otcov (Hieronymus, Ambrózius, Cyprián, Gregor Veľký
atď. ) priepasť medzi náboženstvom a filozofiou preklenul Augustinus. Jeho
koncepcia je tá, že ak filozofi povedali niečo pravdivé a v súlade s vierou, potom
nielen že sa niet čoho obávať, ale kresťania by si to mali osvojiť a použiť na
osvietenie svojej viery. „Pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel.“
Na kresťanstvo okrem gréckej filozofie vplývali rôzne náboženské smery -
gnosticizmus, náboženský synkretizmus, atď. - spočiatku sa tomu bránili apoštolskí
otcovia: Klemens Rímsky, Ignácius z Antiochie, Polykarp (doba do r. 150)
18. Aurelius Augustinus (354 - 430)
n otec Západnej cirkvi, biskup v Hippo
n otec - bohatý patricij, matka - kresťanka
n veľmi búrlivá mladosť (grécka filozofia, manicheizmu, skepticizmus)
n uveril pri Ambróziovom kázaní, pokrstený r. 396
n nechcel sa stať biskupom (vyhýbal sa väčším mestám)
n tri obdobia tvorby:
1. „Proti akademikom“ - polemika so skeptikmi
2. „O pravom náboženstve“, „O slobode vôle“
3. „O Trojici“, „O božom štáte“ (apológia proti Rimanom po vyplienení
Ríma gótskym kráľom Alarichom r.410 , vinu pripisovali kresťanom,
najväčšia apológia), „Vyznania“
Za východisko pokladá ľudské vnútro a pochybnosti v ňom - tým sa začína
filozofické myslenie.
- je prvým uceleným kresťanským filozofom
- vychádzal z pochybovania, aby ho premohol
- tri stupne poznania pravdy: zmyslové; poznanie vnútorným zmyslom; rozmové
- podmienkou vedenia je viera (ako Anselm)
- Boethius (480 – 525):
Pravdu nemožno nájsť mimo človeka „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho
vnútra, v ľudskom vnútri prebýva pravda.“
Kritizuje čistý, primitívny materializmus.
Existujú večné pravdy, ktoré sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha - teória
iluminácie.
Predmetom jeho filozofie je jednotlivý človek (na rozdiel od Platóna a Aristotela),
žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi - prvý kresťanský
antropológ - hlbiny ľudskej duše. Človek pozostáva z tela a z duše (nadradená nad
telo). Ľudský duch sa delí na tri zložky: pamäť, rozum a vôľa.
Augustínova etika:
Základný pojem - láska, ktorú stotožňuje s vôľou.
Láska k Bohu - najvyššia cnosť, záruka dobrého konania
V diele „O slobode vôle“ priznáva človeku slobodnú vôľu (milovať Boha a konať
dobro).
Augustínova koncepcia dejín v diele „O Božom štáte“ mala veľký vplyv na
stredovek, na politickú moc. Dejiny chápe ako boj dvoch ríš - pozemský štát =
sebaláska; nebeský štát = láska k Bohu.
Ďalšie dielo: „O nesmrteľnosti duše“
Žil v dobe zániku Rímskeho cisárstva a obával sa o osud cirkvi, ale dôveroval Bohu -
nebol skeptik ako Hieronymus, ktorý videl v zániku Rímskej ríše aj zánik cirkvi.
Jadro Augustínovej filozofie:
Bol syntetikom ovplyvnený platonizmom, ale nie platonikom.
Dve nosné myšlienky jeho filozofie:
1. Boh
2. Duša (pamäť, rozum, vôľa)
Jeho myslenie je osobné, existencionálne. Pri filozofovaní nie je mimo, zapája seba
do systému. Náuka a život je u neho to isté.
Merítkom pravdy je pre neho Boh (musíme mať absolútnu pravdu, absolútne
dobro....), to je aj dôkaz Božej existencie.
Bojoval proti donatistickej schizme. (Donatisti - stará africká cirkev mučeníkov)
Augustín prišiel ako prvý s myšlienkou neviditeľnej cirkvi.
Posledných 20 rokov bojoval proti pelagianizmu. (myšlienky o milosti Božej).
19. Prechodné obdobie: Dionýsios Areopagita a Boëthius
- filozof, rímsky štátnik
Filozofia 5
- dostal sa do väzenia pre svoj populárny spis: „De consolatione philosophie“
- dôvodí v ňom, že keď sa nám v živote vodí zle, Boh to obráti na dobré
- toto dielo sa stalo čítankou celého stredoveku
- prekladal a komentoval Aristotela
- ako novoplatonik preložil a komentoval Porfyriov spis „Eisagogé“
- týmto dal podnet k veľkému stredovekému sporu o univerzálie
20. Scholastika: definícia, vznik, rozdelenie scholastickej filozofie,
spor o univerzálie
Scholastika (800 - 1440)
• názov pochádza od „doctores scholastici“, ktorým boli označovaní učitelia
kláštorných, neskôr katedrálnych škôl
• filozoficky znamená: filozofická metóda, kt. pomáhala spracúvať už hotové
cirkevné dogmy do učebnej sústavy (veľké systematické dielo) a obraňovať ich
proti heretickým náporom
• vrchol - 13. st.
• presadila sa latinčina, dôraz na logiku (dialektiku)
• začína sa korunovaním Karola Veľkého za Rímskeho cisára Levom III. Karol
Veľký založil falckú školu, kde sa naplno začína učiť filozofia.
• dokazovanie už známeho, potvrdeného, spoliehanie sa na autority minulosti
• prílišná upätosť na Aristotela - spojenie s antikou
• netrúfali si vymyslieť nič originálne
• vychádzali aj z Písma aj z tradície cirkvi, ale nemali zmysel pre vlastné, pôvodné
myšlienky (Písmo len ako doplnok, citáty len na prikrášlenie reči)
• nerozlíšili poriadne teológiu a filozofiu
• nepostavili si konkrétne otázky: znovuzrodenie, oslobodenie, osobné spasenie,
atď.
• Akvinský má celkom neosobné, všeobecné diela
• Písmo vysvetľované neosobne, špekulácie plné rozumu
• základom viery je teória, nie dôvera
• viera- akt rozumu, „uznaj teóriu a budeš spasený“
• Dve obdobia scholastiky:
1. Staršia - má aj biblické rysy (Albert Veľký, Tomáš Akvinský)
2. Mladšia - intelektualizmus, voluntarizmus
• pochybnosť sa berie ako vzbura, skaza duše
• výhoda: stredoveký človek prežíval náboženský život bezkonfliktne
• „Stredovek upálil jedinú ovcu, ktorú išiel pastier hľadať“- zabudlo sa na
jednotlivca
• Augustín: „Miluj a potom rob, čo chceš.“
• Mladšia scholastika: „Uznaj teóriu a rob, čo chceš.“
• vznik univerzít: Paríž, Oxford, Bologna
• vznik cirkevného práva - 11./12.st. - sentencie od Petra Lombarta sa prednášali
na všetkých univerzitách
Spor o univerzálie - nominalizmus a realizmus:
Otázka znela, či všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem človeka, jestvujú reálne
ako individuálne veci. Jestvuje aj všeobecný pojem človeka, alebo len konkrétny
Peter alebo Ján?
Sú teda univerzálie reálne?
a) Tí, ktorí odpovedajú, že áno, sa nazývajú realisti - (blízko Platónovej náuke o
ideách a vzoroch všetkých vecí).
b) Tí, ktorí hovorili nie, boli nominalisti - reálne existujú len konkrétne veci,
všeobecné idey existujú len v mysliach ľudí.
Nominalisti: Duns Scottus, William Occam...
Realisti: Anselm, Akvinský (umiernený)...
Peter Abelard - „Reálne v prísnom význame je len jednotlivé súcno. Univerzálie
nesú len význam, aby umožňovali ľudskú reč.“ - blízko nominalizmu;
21. Ranná scholastika: Jan Scotus Eriugena, Anselmus z
Canterbury, Roscellinus a Abélard
Jan Scotus Eriugena (811 – 877):
- zárodky scholastiky (rodák z Eriu – Írsko)
- hlavné dielo: „O rozdelení prírody“
- je racionalistické, z podfarbením novoplatonstva a mysticizmu
- mystický panteizmus čerpá z Pseudodionýzia (prekladal ho)
- Pseudodionýzios tvorí prechod od pohan. novoplatonizmu ku kresťanstvu
- súhlasí s Augustínom, že filozofické a noboženské pravdy si neprotirečia
- filozofia vyjadruje pravdy pojmovo, náboženstvo symbolicky
- príroda je manifestáciou Boha (štyri stupne manifestácie)
- 1. Boh o sebe; 2. Svet ideí; 3. Zmyselný svet; 4. Návrat k Bohu – ideálna
príroda
- všetko povstalo emanáciou z Boha
- hlásal, že všeobecné je pred jednotlivosťami (popud k sporu o univerzálie)
- bol vyhlásený za kacíra
ANSELMUS Z CANTERBURY
Filozofia 6
Filozof a teológ 11. Storočia
Vstúpi do kláštora (proti vôli svojho otca) a stane sa Canterburským arcibiskupom
(proti vlastnej vôli).
Má nielen teologické znalosti, ale je aj dobrý znalec ľudí;
- v spore o univerzálie bol realistom
- nesúhlasí s Eriugenom, že všetko vzniklo emanáciou z prebytku Boha
- Boh stvoril svet z ničoho!
Dva hlavné myšlienkové okruhy:
1. pomer medzi myslením (rozumom) a vierou
2. dôkaz existencie Boha
V tom prvom súhlasí s Agustínom; „viera musí sama seba objasňovať“; „verím, aby
som pochopil“ - viera je východzí bod pre ďalšie poznanie;
Pretože Boh je aj pôvodcom rozumu aj pôvodcom viery, nemôže medzi týmito
dvomi byť rozpor (nepriateľstvo). Preto sa teda pokúša bez pomoci zjavenie
(filozofickou cestou) nájsť dôkazy existencie Boha.
Znovu sa obracia k Augustínovi (musí existovať absolútne merítko pre pravdu, dobro
atď).
Neskôr v dokazovaní vychádza zo samotného „pojmu Boha“;
- v ľudskom duchu existuje idea Boha ako absolútne najvyššej bytosti - ak teda Boh
existuje v rozume, musí existovať aj v skutočnosti;
Toto sa nazýva „Ontologický dôkaz Boha“
Tomáš Akvinský a Kant tento dôkaz odmietajú;
Naproti tomu Decartes, Spinoza, Leibniz a predovšetkým Hegel (mysliace
povznesenie ducha k Bohu) ho prijímajú;
Mních Gaunila, ktorý Anselma kritizuje ešte počas jeho života, sa za svoju kritiku
dostáva do kláštorného väzenia.
Diela: „De libero arbitrio“, „O Bohu“, „Cur Deus homo“
- Kristus sa musel stať človekom, lebo ako Boh, len On mohol zaplatiť
nekonečnú daň za hriech (nekonečné zmierenie)
Roscellinus:
- zástupca osvietencov 11. Stor.
- bol učiteľom Petra Abélarda; prvým nominalistom!
- všeobecniny rodov a druhov sú mená
- nominalizmus bol oficiálne zavrhnutý (pre problémy s Trojicou); ožil v IV. st.
Peter Abélard
- „Pýtajúca sa viera“
Brilantný mysliteľ 12. Storočia
Mal dvoch učiteľov:
1. Teológ Roscelin - nominalista (odsúdený za kacírstvo)
2. Willhelm z Champeaux - realista
Abélard zastával tretie (zmierlivé) stanovisko - stanovisko koneptualizmu;
- Podľa konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto
v Bohu (v Božej mysli) a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Reálne v prísnom
zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno. Univerzálie nesú len významy, aby
umožnili ľudskú reč. Toto stanovisko sa približuje nominalizmu.
Abélard sa stal filozofickým sokom svojho učiteľa Wilhelma (ktorý bol realista) a
zvíťazil nad ním. Ten si musel ísť hľadať prácu inam.
V Paríži sa zamiloval do svojej žiačky - Heloisi (a narodil sa im chlapček, To sa vie,
že otec bol poriadne naštvaný!!! Devenka išla do kláštora a Abélardovi bola
zasľúbená pomsta.). Dopadlo to nakoniec tak, že Abélarda prepadli a vykastrovali (o
svojich potiažach píše v knihe „História mojich nehôd“). Abélard sa po tejto príhode
stáva mníchom.
R. 1122 napísal svoje významné dielo „Sic et non“ (Áno a nie)
Snažil sa v ňom zmierniť alebo vysvetliť (dať do súladu) rozpory medzi jednotlivými
cirkevnými otcami - v žiadnom prípade ich nechcel znevážiť, ako mu to bolo
vytýkané.
- Využíval pri tom úplne novú metódu. Tá novosť spočívala v tom, že namiesto
metódy „Verím, aby som porozumel“ používa metódu „snažím sa chápať, aby som
vedel, čomu verím“;
- Cesta k dosiahnutiu pravdy vedie u Abélarda cez pochybovanie a kladenie si
otázok (pochyboval pritom aj o veciach, o ktorých podľa cirkevných autorít
pochybovať nemal).
- Toto je pravý opak Augustínovej a Anselmovej metódy. Teológia prestala byť
meditáciou a stala sa vedou. Novosť jeho prístupu bola aj v tom, že túto metódu
používal na teológii a dokumentoch zjavenia (nielen, ako jeho súčasník Graziano,
pri súdnych sporoch).
- Zaujíma ho otázka pokánia. Čo znamená byť vykúpený smrťou Ježiša Krista?
- Abélard sa vysmieva vtedy zaužívanej myšlienke, že výkupné je zaplatené
diablovi (ako keby si diabol mohol na ľudstvo robiť nejaké vlastnícke práva voči
Bohu). Výkupné bolo zaplatené tomu, kto má nad nami skutočnú moc - Bohu.
- Abélard ale spochybňuje nutnosť, aby Boh musel platiť výkupné - mohol
predsa odpustiť aj bez toho?!
- Význam smrti Ježiša Krista sa teda zdá v tom, že na nás pôsobí jeho láska
k nám. Otázka: Musel predsa existovať nejaký dobrý dôvod na to, aby Ježiš umrel -
inak by jeho čin bol len dobrý „husársky kúsok.“ A ním je práve nutnosť umrieť za
naše hriechy. Podobným spôsobom sa Abélard odpracovával k pravde.
- jeho učenie o Trojici je modalizmus – zavrhnuté cirkvou
- ďalšie diela: „O viere“, „O sviatostiach“, „Scito te ipsum
Jeho nepriateľom bol Bernard z Clairvaux. Obviňoval ho, že vymýšľa piate
evanjelium. On sa postaral o to, aby bol Abélard odsúdený (napísal do Ríma: „O
omyloch Petra Abélarda“)
Útočisko našiel ako mních v opátstve Cluny.
Filozofia 7
22. Židovská a arabská stredoveká filozofia: Maimonides,
Avicenna, Averroes
Mojžiš Maimonides (1135 – 1204):
- žiak Averroeho z Kordoby
- v diele: „Doctor perplexorum“ zrovnáva Aristotela so SZ
- ukazuje filozofickú cestu k Bohu
- Boha si máme predstavovať abstraktne – ako filozofia, a nie na spôsob človeka
- dobro máme konať kvôli dobru, zo slobodnej vôle a nie z bázne
- vplýval na Spinozu
Arabská filozofia: východná – Bagdad a západná – Córdoba (Španielsko)
Avicenna (Ibn Sinna) (980 – 1037):
- najväčší arabský filozof východu
- lekár, prof. medicíny a filozofie
- spis: „Kniha uzdravenia“ – encyklopédia vied
- je čistým Aristotelikom (vo svete sú všeobecniny vo veciach); u človeka sú
všeobecniny po veciach – ako nominalisti; u Boha sú pred vecami;
- hmota je možnosť; Boh je čistá skutočnosť
- duša človeka je zo všesvetovej duše, po smrti sa do nej vráti
- popieral idndividuálnu nesmrteľnosť duše
- bol panteistom, mohamedanizmus ho neprijal
Averroes (Ibn Rošd) (1126 – 1198):
- sudca a lekár v Cordóbe
- pravý aristotelik
- filozofia a náboženstvo je jedno a to isté v rôznych formách
- filozofia je pojmová, náboženstvo obrazné
- filozofia je náboženstvom vzdelancov, náboženstvo je filozofiou ľudu
- metafyzické princípy: forma a látka
- učenie o všesvetovej duši – osobnej nesmrteľnosti niet!
23. Vrcholná scholastika: Albert Veľký a Tomáš Akvinský
Albertus Magnus (1206 – 1280):
- dominikán zvaný doctor universalis.
- zbavil sa novoplatinizmu (čistý Aristotelik)
- učil v Paríži, neskôr v Kolíne nad Rýnom
- všetky vedy, aj filozofia, majú byť v službe „svätej teológii“
- viera stojí vysoko nad vedou; veda má však pomáhať teológii
- v spore o univerzálie zastáva Avicennovo stanovisko
- kozmologický dôkaz Boha (prvý hýbateľ)
- ľudská duša je nesmrteľná, svet nie je večný
- stoická mravnosť plus „viera, láska a nádej“
- Má 21 foliových zväzkov spisov; Podal výklady Aristotelových diel, tieto
výklady boli prípravou pre Albertove neskoršie systematické práce, totiž: Summa de
creaturis a Summa theologiae.
- uviedol do scholastiky Aristotela.
- prvý z kresťanských filozofov, ktorý sústavne učil zoologii, botanike,
nerastopisu a prírodnej vede vôbec.
Tomáš Akvinský
Dominikánsky mních;
Študoval u Alberta Veľkého; Neskôr profesor na univerzite v Paríži;
Hlavné diela: „Komentár k Sentenciám Petra Lombarda“
„Otázky pojednávajúce o pravde“
„Suma teologická“
„Suma proti pohanom“
„O súcne a bytnosti“
Celý život sa snažil zblížiť Aristotelskú a scholastickú filozofiu;
Jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahli systém so všetkými oblasťami vedenia
(napr.: ucelené zachytenie teologickej vedy v Summe Teologie).
Všetky ostatné vedy sú pre neho slúžkami teológie;
Rozum a zjavenie nedáva do rozporu: Teológia môže nadviazať na pravdy rozumu,
avšak najvyššia pravda - pravda zjavenia - spadá výhradne do kompetencie teológie.
Vieru nemožno rozumom odôvodniť, pretože presahuje rozum. Preto je filozofia
podriadená teológii.
Učenie o súcne: Všetko nejakým spôsobom jestvuje, o všetkom sa dá povedať, že je
„súcno.“ (Hľadal v tejto fáze začiatok systému - kde treba začať? Postupuje od
zvláštneho k všeobecnému)
Aristotelské pojmy, ktoré používa: Substancia, akcidencia, látka a forma, možnosť a
skutočnosť.
Substancia je samotné súcno (jestvuje samo od seba);
Akcidencie nejestvujú sami od seba ale len na substancii a s ňou;
Pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti;
Každá vec je spojením látky a formy;
Zaoberal sa ja vzťahom medzi všeobecnou a konkrétnou skutočnosťou - dvojica
pojmov: Podstata a Existencia;
Podstata - všeobecné určenie (ale ešte nemusí existovať)
Filozofia 8
Aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný akt, ktorý Tomáš
pripisuje Bohu. 24. Neskorá scholastika: Roger Bacon, Duns Scotus, William
- len Boh je čistá essencia, čistá forma (bez látky)
Ockham
Dôkazy Boha, Teodicea:
Pre všetko stvorené platí: Podstata a bytie nie je jedno a to isté (nie je to Roger Bacon (1214 – 1292)
samozrejmosť). Iba v Bohu sa podstata a bytie zhodujú. Odmieta však „dôkazy“ - Angličan, františkán, veľký prírodovedec, predzvesť humanizmu, empirik
existencie Boha - hovorí o odkazoch (dôvodoch); - predchodca empirickej filozofie
„Súcno je v pohybe - musí teda existovať prvý hýbateľ“ Diela: „O vedách“, „O úpadku teológie“
Boh je zdroj všetkej existencie a prameň všetkého dobra. - poukazuje na prázdnotu scholastiky
- Zlo je len nedostatok dobra - takéto myslenie sa nazýva Teodicea. - pri vedách žiada skúsenosť a pokusy
- od teológov žiada znalosť biblických jazykov a Biblie
Človek je spojeným duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu človeka.
Duša je nesmrteľná, nehmotná. Johannes Duns Scotus (1266 – 1308):
V duši sa nachádza myslenie a vôľa. Poznanie sa nadobúda zmyslovým vnímaním. - mladšia františkánska škola
Dobrú vôľu kladie Tomáš nad poznanie a podľa nej hodnotí mravnosť človeka. - prikláňa sa k empirizmu: prirodzené vedenie je isté, len ak sa môže oprieť o
zmyslové poznanie
Učil o transubstanciáci vína a chleba pri Večeri Pánovej; - pre poznanie nadprirodzených vecí potrebujeme zjavenie
- vyzdvihoval to, čo je individuálne a jedinečné (ako nominalisti, hoci on sa
Tomáš poznal trojaké poznanie Boha: prikláňal k umiernenému realizmu)
1. intuitívne - primát vôle nad intelektom; indeterminizmus - voluntarista
2. vierou - staval sa proti Tomášovej filozofii
3. rozumom - medzi filozofiou a teológiou je nielen stupňový ale aj vecný rozdiel
- vrodených ideí niet! - náboženstvo a teológia sú otázkami vôle a nie rozumu

William Occam (1295 – 1347):

- anglický frnatiškán, Dunsov žiak
5 dôkazov existencie Boha: - voluntarista a čistý nominalista
1. kozmologický (pohyb) - pozornosť na jednotlivosti – predchodca induktívnej metódy
2. kauzálny (príčina) - cirkev jeho učenie zavrhla, bol exkomunikovaný
3. náhodilosť a nevyhnutnosť bytia - svetská a duchovná moc by mali byť nezávislé
4. dôkaz zo stupňov dokonalosti - pápež nie je neomylný
5. učelnosť - teleológia (usporiadanie a účelnosť v prírode) - myšlienka o troch princípoch:
- 1. všemohúcnosti (platí pre Boha);
- zlo, ktoré Boh dopúšťa, nakoniec Boh obráti na dobro - 2. Protirečenia (platí pre Boha aj pre ľudí)
- rozum stojí nad vôľou - 3. Ekonómie (platí len pre ľudí)
Etika: - z prvého vyplýva, že stvorený svet je úplne kontingentný
- polodeterministické stanovisko: človek túži byť blažený, ale prostriedky - Boh netvorí nič protirečivé
k tomu si slobodne môže vybrať - princíp ekonómie: tzv. „Occamova britva“ – Súcna sa nemajú zmnožovať, ak
- essenciou človeka je rozum, potom vôľa – pravdu poznať a podľa nej konať to nie je nevyhnutné – pri vysvetľovaní máme vychádzať z čo najmenšieho počtu
- normou spravodlivosti sú zákony (človek je tvor spoločenský) pojmov
- zákony sú štvoraké: 1. večný Boží; 2. Prirodzený v našom svedomí; 3. Zjavený
v Božom slove; 4. Ľudský
- nad svetskou vrchnosťou stojí cirkevná
- je proti rozluke cirkvi a štátu 25. Stredoveká mystika: Bernard z Clairvaux, Majster Eckhart,
- r. 1323 bol vyhlásený za svätého; jeho filozofia sa stala „filozosiou perennis“ - Tomáš Kempenský
filozofia vekov
Filozofia 9
Bernard z Clairvaux (1091 – 1153)
„Posledný z cirkevných otcov“ - mystik
Narodil sa r. 1090 vo Fontaines. Stal sa opátom nového kláštora v Clairvaux. Hoci
nemal príliš rád publicitu, predsa sa čoskoro stal aktívny cirkevný vodca 12.
Storočia.
Pomohol pápežovi Inocentovi II. v jeho boji proti inému pápežovi Anakletovi.
Neskôr sa pustil do sporu s P. Abélardom a dosiahol jeho odsúdenie (r. 1140).
Podporoval kázňami II. križiacku výpravu (r. 1148 - veľmi nevydarená).
- posledný predstaviteľ stredovekej „kláštornej teológie“
Dielo: „Milosť a slobodná vôľa“ - augustiánske myslenie
Dobré skutky sú podľa jeho názoru ako dielom Božej milosti, tak aj dielom našej
slobodnej vôle a preto sú hodné pochvaly. Ľudská vôľa je slobodná preto, lebo
človek jedná sám a dobrovoľne - to je jeden aspekt. Ak je však človek odkázaný iba
na seba, túži stále len hrešiť. Slobodný je len v tom zmysle, že hreší z vlastnej vôle -
nemá ale síl (ani vnútornej túžby) správať sa nejak inak. Božia milosť, podľa
Bernarda, smeruje našu vôľu.
- najvyššie dobro je splynutie s Bohom (mystické, v extáze alebo kontemplácii)
- treba sa zrieknuť sveta a ponoriť do seba
- úplné splynutie, úplná blaženosť je možná len po smrti
Podľa Bernarda Abélard degradoval Božiu - Kristovu obeť na kríži len na príklad
Božej lásky.
Autor duchovných spisov: „Ako milovať Boha“; „Stupne pokory a pýchy“;
„Pokora je cnosť, vďaka ktorej o sebe človek nemá vysokú mienku, pretože sa dobre
pozná.“
Jeho najznámejšie dielo je: „Kázania na Pieseň Šalamúnovu“;
V nej vyučuje mníchov o duchovnom živote a o krokoch k mystickému zjednoteniu
s Bohom.
Podporuje pápežstvo a predsa tvrdí: „Žiadny jed pre teba nie je nebezpečnejší,
žiadny meč smrtonosnejší, ako vášeň vládnuť.“
Bonaventura (netreba sa učiť!!!)
Giovanni Fidanza - po vstupe ku Františkánom prijal meno Bonaventura (1217).
13. storočie - storočie krízy kresťanskej teológie;
Aristoteles a jeho filozofia veľmi vplývajú na teológov a tí nevedia, ako sa s ním
vyrovnať (hlavne tí pravoverní). Na rozdiel od Tomáša Akvinského, ktorý sa snažil
aristotelskú filozofiu zmieriť s kresťanskou teológiou, Bonaventura bol
novoplatonik ako bič (večné, najvyššie idey o veciach).
Dielo: „Životopis svätého Františka“ - trošku prikrášlený - a tak sa stal oficiálny.
Duchovný spis: „Cesta duše k Bohu“ (modlitba, dobrý život, rozjímanie, nazeranie -
vnútorný pohľad)
• Rozjímanie o prírode;
• Rozjímanie o duši (Boha možno nájsť v duši);
• Rozjímanie o Bohu;
„Mistr“ Eckhardt
Ďalší zo stredovekých mystikov;
Narodil sa r. 1260 v Nemecku;
Vychádza zo scholastiky avšak ide hlbšie - dôraz na osobný vzťah k Bohu;
Písal po Nemecky a nie po Latinsky;
Jeho výrazy a pojmy sú dvojzmyselné a často nepresné, akoby zahmlené - čo my
vyčítali jeho odporcovia;
Hovoril o akejsi Iskry Božej v človeku (skoro ako gnostici);
Boh už neprichádza k človeku v slove a sviatostiach, ale priamo, čím sa vlastne
človek zbavuje potreby cirkvi (a farári vyjdú na mizinu);
Tak trochu sa u neho stráca rozdiel medzi človekom a Bohom;
Podľa neho je treba sa zrieknuť každej svetskej skutočnosti;
- skutky nie sú potrebné
Diela: „Kniha Božskej lásky“;
- napísal kopec kázní;
- cieľom jeho mystiky je zánik duše v Bohu
- duša má dvojakú mohutnosť: nižšiu, vonkajšiu (vonakajšie zmysly) a vyššiu,
pamäť, rozum a vôľu.
- Má dvojakú stránku: jednu pre tento svet a druhú pre Boha.
- Najvyššou činnosťou duše je poznanie
- Nadempirické poznanie nazýva Eckhart vierou. Keď rozum dospel k hraniciam
svojho poznania, ostáva ešte nadzmyselné a vôľa, ožiarená božským svetlom, vrhá sa
k Bohu.
- Eckhart chváli utrpenie. Pravé utrpenie je “matkou všetkých cností”.
- Utrpenie učí pokore.
- Pokory je treba, nutne treba k splynutiu s Bohom.
- Jadro náboženstva hľadá Eckhart v mravnosti.
Eckhardt, Kempenský, Tauler, Broe - štyria mystici - „klasici“; Bernard
z Clairvaux a Bonaventura boli ďalší (asi menej „vyšinutí“ - teda výstrední);
Typické pre nich je dôraz na:
• účasť na Bohoslužbách;
• kázeň má byť pre ľud;
Filozofia 10
Eckhardt - skutky nie sú potrebné (skoro aku u Luthera);
Avšak to, čo na Eckhardtovi odsúdila vtedajšia cirkev, by odsúdil aj Luther. Prírodoveda:
Fichte, Schelling alebo Hegel na jeho „mystické“ filozofovanie do veľkej miery Mikuláš Kopernik; Galileo Galilei; Isaac Newton;
nadväzujú; Paracelsus - farmácia;

Náboženstvo:
26. Predpoklady vzniku novovekej filozofie a celkový prehľad Martin Luther; F. Melanchton; J. Kalvín; U. Zwinlgi;

Morálka a Etika:
Renesančný humanizmus - Erazmus Roterdamský (kritický rozum); J. Reuchlin; -
Humanizmus a Renesancia učenci (učenecká, filologická línia)
Michel de Montaigne (laická línia);
Spojovací článok medzi stredovekou a novovekou filozofiou.;
Usiluje sa o znovuzrodenie klasickej antickej vzdelanosti.; Štát a právo:
Návrat k antike je však iba východiskom, podnetom, (ale tiež ilúziou) začínajúceho Niccolo Machiavelli;
sa vývinu novej kultúry. V skutočnosti sa vytvárajú predpoklady nového typu Hugo Grotius - potreba medzinárodného práva;
myslenia, ktorý sa od antiky zásadne odlišuje, aj keď je ňou hodne ovplyvnený - Thomas Morus - „Utópia“
klasického novovekého myslenia. Tomasio Campanella - „O Slnečnom štáte“
Renesančné myslenie útočí proti jednostrannostiam scholastickej učenosti a s ňou
spojenej filozofie;
Pokrok sa však nedá dosiahnuť prostým návratom k antike; Príčiny vzniku klasickej novovekej filozofie
Kritika scholastiky, najmä jej nedoceňovania skúsenosti, lipnutia na dogmách a
jednostranného zdokonaľovania logických postupov namiesto rozvoja tvorivého Pod novovekou filozofiou rozumieme filozofiu od vystúpenia Františka Bacona
myslenia; Verulamského 1620, alebo vystúpenie René Descarta 1644 až po najnovšiu dobu.
Nevyhla sa vplyvu stredoveku; Toto veľké obdobie dejín filozofie delíme na tri časti:
Vznik a vývin renesančného myslenia znamená prelom v dovtedajšom prístupe od Descarta po Kanta - filozofia reforiem
k svetu od Kanta po Brentana - filozofia národov
n nový spôsob prežívania a preciťovania novej „situácie človeka“; od Brentana až podnes - súčasná filozofia
n príklon k pozemskému životu, jeho krásam a potrebám;
Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. A 18. Storočia a vrcholí Nemeckým
Začiatok renesancie: Taliansko - 14. Storočie (neskôr intenzívnejšie v 15. a 16 klasickým idealizmom.
storočí); Prechod od feudalizmu k buržoáznemu (občianskemu) usporiadaniu;
U nás doznieval ešte v 17. Storočí; Stavia predovšetkým na renesančnom myslení;
Päť základných oblastí renesančného myslenia: Rozvoj novovekých vied (hlavne prírodných) - veľmi výrazný vplyv;
1. filozofia Kľúčová disciplína novovekej filozofie: Teória poznania
2. prírodoveda
3. náboženstvo Filozofia: problematika subjektu a jeho aktivít;
4. etika Hlavný spor: medzi empirizmom (skúsenosť) a racionalizmom (rozum);
5. učenie o štáte
Ďalšie filozofické iniciatívy:
Hlavný predstavitelia: Gassendi - Atomizmus;
Filozofia - obrodenie platónskej filozofie - novoplatonizmus - Mikuláš Kuzánsky; Pascal - Filozofia srdca;
Marcilio Ficino - Platónska akadémia;
Pietro Pompanizzi - interpretovaný, nescholastický Aristoteles; Časová postupnosť vývinu filozofie:
Francesco Patrizzi, Bernardino Telesio - prírodná filozofia; 1. spor empirizmu (F. Bacon, Lock, Berkeley, Hume) a racionalizmom (Descart,
Giordano Bruno - vrchol renesančnej prírodnej filozofie - nové chápanie Spinoza, Leibniz)
panteizmu; 2. pokus o spojenie prvkov empirizmu a racionalizmu v osvietenskej filozofii
Filozofia 11
3. prekonanie (týchto sporov) na vyššej úrovni - nemecký klasický idelaizmus -
najmä I. Kant
27. Mikuláš Kuzánsky, Giordano Bruno, Tommaso Campanella
Mikuláš Kuzánsky 1401-1464
- Študoval právo filozofiu, teológiu, matematiku, prírodné vedy;
- Významný cirkevný diplomat (od r. 1448 kardinál);
- Zúčastnil sa rokovaniach v Bazilei (s Husitmi); v Carrihrade (Byzantská
cirkev);
- rokovania medzi nemeckým cisárom a pápežom;
- Snažil sa prekonávať protiklady - uzmierovať bojujúce strany;
n odtiaľ jeho idea o splývaní protikladov;
- Hlavné dielo: „O učenej nevedomosti“ - paradoxný spôsob uvažovania, odlišný
od scholastiky; (čo je nekonečno a aký je vzťah medzi konečným a nekonečným)
Základom všetkého je jedno - Boh (nepomenovateľné, dokonalé, nekonečné,
nemožno ho s ničím stotožniť);
- kľúčový problém: vzťah konečného a nekonečného (to determinuje jeho mysl.)
- Novoplatónska idea jednoty Boha a sveta s mystickým obsahom
- Dialektické učenie o splývaní protikladov;
- štyri stupne poznania: 1. Zmysly (neurčité obrazy); 2. Rozum (rôznosť
obrazov); 3. Um (rozpory dáva do jednoty); 4. Nadpojmové nazeranie – vedomá
nejednota protikladov – intuitívne
- poprel protiklad hodnoty lunárneho a sublunárneho sveta
- nehlásal ešte pohyb zeme okolo slnka, ale učil, že zem sa otáča
- zem nie je stredom sveta (takého stredu nieto)
- Relativizovanie pojmov (čo znamená „hore“, „dole“, relatívnosť pohybu a
miesta)
V diele „O učenej nevedomosti“ ukazuje, že naše pozitívne poznanie Boha pred nás
stavia kopec nových záhad - čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme . Bola
to kritika skolastického racionalizmu - „negatívna teológia“, ktorá sa rozmohla v 20.
storočí.
Niccolo Machiavelli 1469-1527 (netreba ho vedieť!)
Hlavné dielo: „Vladár“
Úvahy o štáte - dôraz na pozemskosť, realizmus;
Dokazuje, že na získanie a udržanie moci sú vhodné všetky prostriedky a vladár
nesmie váhať použiť ich - rozhodujúca je držba moci (nezáleží na prostriedkoch, ale
keď to ide bez násilia, tak radšej bez násilia);
Nebol veľmi obľúbený (jeho význam je v tom, že písal o tejto téme ako prvý bez
„škrupulí“.)
Tomasio Campanella (1568-1639)
- filozof lásky
- dielo: „O slnečnom štáte“
Prvé významné sociálne utópie, podnietené Platónovými úvahami o ideálnom štáte;
Usiloval sa zdôvodniť víziu ideálneho štátu založeného na myšlienke zrušenia
súkromného vlastníctva a široko rozvinutých (fantastických) inštitúciách a metódach,
ktoré mali zabezpečovať sociálnu rovnosť a spokojnosť všetkých.
- popri zjavení v Biblii upozorňuje na zjavenie v prírode
- vychádza z istoty svojho bytia, aby prišiel k úplnej pravde ohľadom istoty Boha
- existencia sa v čase prejavuje v troch činnostiach:
1. Mohúcnosť (posse); 2. Vedenie; 3. Chcenie
- Boh je existencia bez ohraničenia, bez protikladov
- Jeho existencia sa prejavuje všemohúcnosťou, vševedúcnosťou, láskou
- my si predstavujeme Boha, (táto predstava je nám vrodená)
- náboženstvo je teda vrodené všetkým ľuďom, všetci túžia po Bohu
- uznáva dve sily: teplo (alebo láska) a studeno (alebo nenávisť)
- stredom prvého je slnko, stredom druhého je zem
toto je základ pre jeho dielo „O slnečnom štáte“
Giordano Brunno (1548 – 1600):
- utiekol z kláštora, prenasledovaný hlásal svoje náuky
- r. 1600 upálený v Ríme
- Diela: „O nekonečnosti sveta“, „O príčine, princípe a jednom“
- hlásal myšlienky iných (nebol samostatný) – Kopernik
- hlása množstvo svetov a nekonečnosť vesmíru
- slnečná sústava je čiastka iných sústav
- nebeské telesá nie sú živé bytosti, môžu byť obývané
- zložené sú z rovnakých látok, čiže elementov alebo „monád“
- monády sú večné, ich spájanie sa mení
- Boh je monáda monád, prapríčina vesmíru
- všetko je z Boha a v Bohu (predchodca panteizmu)
28. Filozofia empirizmu: Francis Bacon, John Locke, George
Berkeley, David Hume
Súčasne s racionalistickou tendenciou vyvíja sa protichodný prúd a to empirizmus,
ktorý hlása, že rozum sa nelíši od zmyslov, a že zmyslová skúsenosť je jediným
prameňom poznania. Empirizmus má svoje začiatky v Anglicku odkiaľ sa preniesol
do Francúzska.
Francis Bacon (1561 – 1628):
- postavil základ filozofie empirizmu ale nedopracoval ju
- Povolaním právnik, politik, diplomat, lord, kancelár
Filozofia 12
- je proti racionalizmu (racionalistickej dedukcii) a hlása nevyhnutnosť „Prirodzené dejiny náboženstva“ - obsahujú aj filozofiu náboženstva.
experimentálnej metódy, ktorá je induktívna (od jednotlivostí k zovšeobecneniu) Jeho filozofickú sústavu delíme na tri časti: noetiku, filozofiu náboženstva a etiku.
- Dedukcia môže prísť až po indukcii Noetika:
- skúsenosť je jediné spoľahlivé východisko poznania - vychádzal z Lockovej psychológie a noetiky
- Prameňmi našich omylov sú idoly. Rozdeľuje ich na štyri skupiny: 1. idola - za základ duševného života považoval pocit
tribus (kmeň), pochádzajúce z ľudskej prirodzenosti, 2. idola specus (jaskyňa), - predstava pozostáva z pocitu
pochádzajúce z povahy jednotlivcov, 3. idola fori (trh), pochádzajúce zo spoločnosti, - niet ani vrodených predstáv ani obecných pojmov
4. idola theatri (divadlo), majúce pôvod v škole. - treba robiť rozdiel medzi: dojmom, vnemom, pocitom - a ich predstavou
Diela: Novum organon scientiarum, 1620 chce byť protivou Aristotelových - existuje viac omylov (poukázal na dva: 1. Príčinnosti a 2. Podstaty
logických spisov, známych pod menom Organom. (substancie)
- V politike poznáme od neho utopistický spis Nova Atlantis, 1625. - upozornil na to, že vnímame len účinok, príčinu len predpokladáme
- tvrdil, že vôbec niet substancie
John Locke (1632 – 1704): - niet duše, niet nesmrteľnosti
- Empirická noetika - Boha a nesmrteľnosť vedecky dokázať nemožno!
- usiluje vysvetliť, že naše idey majú svoj pôvod v zmyslových vnemoch (pod
vplyvom Descarta) - Idey nie sú vrodené! Filozofia náboženstva:
- známa je jeho zásada: nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysle. - nepopiera existenciu Boha, ale tvrdí, že ju nemožno dokázať
- Rozum, duch je tabula rasa - prázdna tabuľa, biely papier, keď sa rodíme len - dokázať existenciu Boha žiada praktický život a nie teoretický rozum (ako sa
skúsenosť na ňu píše domnievali deisti)
- Skúsenosť je dvojaká: zmyslami získavaná, vonkajšia, jej výsledkami sú pocity - týmto „zobudil“ Kanta z dogmatizmu
(sensation), druhá je vnútorná, totiž uvedomenie si psychických javov a jej výsledok
je reflexia (reflexion). Z týchto dvoch sa buduje duševný život. Etika:
- Výsledkom reflexií sú predstavy, idey. - základom mravného konania nie je rozum, ale cit
- Sú dvojaké: jednoduché - simpla a zložité - komplex. štyri triedy cnostných vlastností:
- Učenie Locka sa nazýva aj senzualizmus a/ čo je mne príjemné
- okrem zmyslového poznania uznáva aj poznanie intuitívne a demonštratívne b/ čo je iným príjemné
c/ čo je mne prospešné
George Berkeley (1685 – 1753): d/ čo je iným prospešné
- chcel vyvrátiť materializmus a deizmus
- chcel dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť a praktickú škodlivosť
- v duchu sú iba konkrétne idei - skutočnosť sveta spočíva v tom, že je
poznávaný a preto je vlastne ideou ducha. 29. Filozofia racionalizmu: René Descartes, Benedikt Spinoza,
- bojuje proti všeobecným pojmom (univerzáliám), najmä proti pojmu „hmota“ Gottfried Wilhelm Leibniz
- je natoľko abstraktný (ten pojem), že mu vlastne nič nezodpovedá
- Berkeley je už idealista - popiera že by svet bol hmotný
- nič nie je okrem myslí a ideí, ktoré sú v mysliach.
- Z idealizmu dospel k imaterializmu. René Descartes 1596-1650
- uznáva iba existenciu „Ja“ – toto sa nazýva „Solipsizmus“
Keď mu namietali, že hmotný svet je vlastne potom halucináciou, odpovedal, že svet Filozof s maskou; považovaný za otca modernej filozofie
jestvuje, lenže v mysli človeka a je vždy niekto, kto na vec myslí. Hovorí, že sme Veľmi rozporuplná osobnosť;
bytosti kvôli predstave iných, sme možnosti pre predstavu iných, a tak celý svet je Dobrý žiak ale rebelujúci duch;
možnosť pre predstavu Boha. Vo filozofii - Obrat od objektu k subjektu;
Jediným prameňom je teda reflexia, ktorá v nás pôsobí a tú vštepuje Boh. Hľadá pravdu v sebe (a v knihe sveta - Paríži);
Hodne cestuje, veľa toho skúsi - vojenský turista;
David Hume (1711 – 1776): Zúčastnil sa aj bitky na Bielej Hore;
- pôvodom Škót z Edinburgu – najväčší angl. Filozof 18. St. Neskôr sa presťahoval do Holandska, aby mohol v kľude skúmať svoje „vlastné ja“;
Filozofické diela: Je obžalovaný z urážky Boha a ateizmu a skepticizmu;
„Traktát o ľudskej prirodzenosti“ - obsahujúci skeptickú noetiku a etiku. Celý jeho život je bojom o skrytosť (a pokoj);
Filozofia 13
Umiera vo Švédsku;
Významný matematik - objavil analytickú geometriu;
Vo fyzike: prvý zákon zachovania - zachovania impulzu;
- je zástancom analytickej metódy – musíme sa vracať od daných vecí k ich
predpokladom
Na jednej strane sa otvára novému, na druhej sa cíti zodpovedný za to staré -
„Nemôžem sa dotknúť dna, ani vyplávať na povrch“;
Všetko musí u neho prejsť ohňom pochybností (pripomína Abélarda);
„Myslím, teda som“, „Pochybujem, teda som“, „Som klamaný, teda som“
K svojej istote dospieva nezávisle od Boha - subjektívny prístup - vychádza od seba,
on sám si je kritériom a merítkom;
„Ja“ ako mysliaca podstata - ilúzia novoveku: sebestačnosť človeka;
- dve intuície sú jasné a samozrejmé: 1. Všetko má svoju príčinu
2. v účinku nie je obsiahnuté viac ako v príčine
Neunikne však otázke pôvodu vecí - otázke Boha;
Podľa neho má človek vrodenú ideu najvyššej Bytosti, ktorá nepochádza z človeka
samého - to je dôkaz Božej existencie - Konečný nemôže vymyslieť nekonečného;
- Boh – najdokonalejšia bytosť – musí byť, lebo jestvota je dokonalosť
- Boh je absolútna substancia – nepotrebuje inú bytosť, aby existovala
Otázka či je Boh pravdivý;
Znovu síce nachádza istotu existencie a pravdivosti Boha, jeho metafyzika je však
krehká; (dôkaz v kruhu)
(„kto je vlastne prvý, ja, alebo Boh?“)
Kozmológia:
- neexistuje vákuum
- hmota sama od seba je inertná; to Boh jej dal pohyb
Diela: „Rozprava o metóde“, „Princípy filozofie
Baruch - Benedikt Spinoza
Dôsledný zástanca racionalizmu;
Odmieta „vrodené idey“ a za východisko poznania považuje idey, ktoré sú nám dané
tzv. racionálnou intuíciou (vyšší rozum - intelectus).
Hlavnou metódou poznania je dedukcia;
Hlavné dielo: „Etika“
Zdokonalenie človeka a jeho smerovanie k dobru tu spája s poznaním (má rôzne
úrovne - vrcholí v rozumovej láske k bohu).
Odmieta Descartovu dualistickú ontológiu (duša a telo) a zaujíma monistické
stanovisko - jedna substancia - Boh, čiže príroda;
Táto substancia je zároveň príčinou seba samej;
Má nekonečné množstvo atribútov (od seba neoddeliteľných vlastností) - človek však
pozná len dve: myslenie a rozpriestrannenosť;
Substancia so svojimi atribútmi sa prejavuje pomocou módov - Modus je spôsob
existencie substancie – jej prejavovanie sa v našom svete
Takéto myslenie je panteistické (všetko je Boh a Boh je vo všetkom, Boh ale
nepresahuje stvorené veci);
- onotologická jednota všetkého bytia
Paralelizmus hmotných a duševných procesov (jeden jav príčinne určuje druhý);
Prírode vládnu zákony v mechanistickom duchu;
- z toho vyplýva prísny determinizmus – náhoda objektívne nejestvuje
- ak sa stotožníme s racionalitou samotného bytia, môžeme byť slobodný
- šťastie je viazané na rozvoj poznania
Ďalšie dielo: „Teologicko-politický traktát“
Najdokonalejšia forma štátu je podľa neho demokracia;
Gottfried Wilhelm Leibnitz
„Hlavolam monád“
Ďalší predstaviteľ novovekého racionalizmu (raného nemeckého osvietenstva);
Polyhistor;
Postavil sa proti empirickému výkladu podstaty poznania (nie proti empirickému
poznaniu všeobecne);
„Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch, okrem rozumu samotného.“
(„Nové eseje o ľudskom rozume“)
Z toho vyplýva Leibnitzova koncepcia dvoch druhov právd:
1. pravdy rozumu (analytické vety - majú apriórny, predskúsenostný charakter)
2. pravdy faktu (založené na empirickej skúsenosti)
- nemajú univerzálnu platnosť, sú iba pravdepodobné;
Pokúšal sa vypracovať zásady formálnej logiky;
Dielo: „Monadológia“
Nesúhlasí s Descartovým dualizmom, ani so všeobocnou jedinou Spinovou
substanciou. Nedostatky predchodcov sa usiluje prekonať učením o mnohosti -
pluralizmus substancií;
Základ všetkého tvorí nekonečný počet jednotiek bytia - monád;
Monády sa navzájom neovplyvňujú a sú nezávislé;
Každá je špecifická a neopakovateľná;
Existujú tri základné typy monád:
1. „temné“ (neorganické telesá - minimálna schopnosť vnímania)
2. „hmlisté“ (rastlinný a živočíšny svet)
3. „jasné“ (sebauvedomenie - ľudské duše, schopné logicky myslieť)
Hierarchia vrcholí absolútnou monádou - „monádou monád“ a tou je Boh.
Existuje tu princíp individuality (každá monáda je špecifická) a kontinuity (spojitosť
medzi monádami).
Telesá sú vonkajším prejavom monád;
Každá monáda má svoj účel v rámci „predurčenej harmónie“ (danej Bohom);
Filozofia 14

Spis: „Teodicea“ (teologický výklad substancie) - tento svet je podľa neho najlepší
z možných svetov;
30. Francúzske osvietenectvo: François Marie Voltaire, materialisti
a encyklopedisti, Jean Jacques Rousseau
- osvietenská filozofia vo Francúzsku sa vyvinulo pod vplyvom racionalistickej
filozofie a anglickej empirickej fil.
- pripravila pôdu Francúzskej revolúcii
- hnutie libertínov – ironizovali a spochybňovali „sväté pravdy“
Ďalší významní predstavitelia Francúzskeho osvietenstva:
- Denis Diderot
- redaktor a hlava „encyklopedistov“
- „Encyklopédia“ vychádza od r. 1751
- filozof, prírodovedec, prekladateľ – veľmi všestranný materialista
- Julien La Mattrie - silný materialista, mechanistické chápanie sveta a ľudí
- Paul von Holbach – encyklopedista a mechanistický materialista
- radikálny ateista až antiklerikalista
- prísna determinovanosť; nezničiteľnosť hmoty
- Claude Hlevétius – materialista
- jedinou pohnútkou všetkcýh činov človeka je sebaláska (ktorá nám je
vrodená) – v tom sme si všetci dokonale rovní

Francois Marie Voltaire (1694 – 1778):

- publicista a satirik
- je pod vplyvom anglického empirizmu, Newtonovho mechanizmu a anglického
deizmu a moralizmu
- svoje názory a odporúčania vydal po návrate z exilu v Anglicku vo
„Filozofických listoch“ (nazývajú ich tiež „Anglické listy“)
1. Lockova empirická filozofia
2. Newtonovský variant mechanistickej fyziky
3. deistické chápanie náboženstva
4. tolerancia v náboženských a iných otázkach
5. parlamentarizmus ako optimálna forma vlády
- zaujímali ho tri otázky deistov: Boh, sloboda, nesmrteľnosť
- Boh a cirkev sú potrebné pre nevzdelaných ľudí, pre masy
- nesmrteľnosť je tiež potrebná z praktických príčin – mravný život
- je typickým osvietenským cynikom

Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778):

- jeden z prispievateľov chýrnej „Encyklopédie“
- diela: „Vplyv vied a umenia“, „O príčinách nerovnosti medzi ľuďmi“, „Emil“,
„Spoločenská zmluva“
- odvrat od kultúry, civilizácie k prírode, od rozumu k citu (k hlasu srdca)
- rozum a osvietenosť nie je pokrok ale úpadok
- náboženstvo je otázkou citu a nie rozumu
- človek je od prírody dobrý – to spoločnosť ho kazí
- pozoruhodná je jeho politická filozofia (v diele „Spoločenská zmluva“)
- nie panovník a národ, ale národ a jednotlivec sú zmluvný partneri
- národ preniesol určité práva na panovníka ako výkonnú moc
- má právo mu ich znova vziať (suverénny je národ, nie panovník)
- ak je sloboda národa ohrozená, má právo na revolúciu
Toto dielo sa tým stalo „katechizmom“ revolúcie
- nábožensky sa prikláňa k deizmu – prirodzené náboženstvo
- články deizmu však odôvodňuje viac citovo ako rozumovo
- pravidlá mravného konania máme v sebe od prírody
Filozofia 15
31. Immanuel Kant
Nar. 22.4.1724 v Kráľovci; rodičia pietisti;
- Študoval Wolfovu filozofiu (dogmatická filozofia) a Newtonovu fyziku
(exaktná veda skúseností)
- Stal sa súkromným docentom a neskôr profesorom filozofie; Zomrel 12.2.1804
Dve obdobia jeho filozofického vývinu:
1. do r. 1780: rieši otázky o bytí, etika, logika, filozofia prírody, nábož.
Bral tu filozofiu ako špekulatívnu vedu, bez skúsenosti;
- predkritické obdobie Kanta
2. od r. 1780: snažil sa oddeliť javy od vecí o sebe
- veci sami o sebe sú nepoznateľné; poznávame iba javy – spôsob ako tieto veci
pôsobia na nás.
- toto učenie nazval „kritikou rozumu“ – učenie agnosticizmu
- kritické obdobie Kantovej filozofie
1. Predkritické obdobie:
- otázky prírodných vied; vývin v prírode, slnečná sústava – vznik a vývin
(„Algemeine Natur Geschichte und Theorie des Himmels“);
- špecifické otázky o dejinách Zeme; prílivy a odlivy vraj majú vplyv na
rýchlosť otáčania;
- slávna „Kozmogonická hypotéza“ o vzniku a zániku planét
- fyzika: relatívnosť pohybu a kľudu; rozvíjal Descartove a Galileiho myšlienky
- biológia: genealogická klasifikácia živočíchov (rozdelenie na rozličné triedy
podľa pôvodu)
- antropológia: prirodzené dejiny ľudských rás
- v zákonnej súvislosti nachádza dôkaz boha;
- toto rozviedol v spise „Jedine možný dôvod dôkazu Boha“
- vplyv racionalistickej filozofie Leibnitza a Wolfa (reálne spojenie medzi
príčinou a jej účinkom sa nelíši od logického spojenia medzi dôvodom a dôsledkom.)
2. Kritické obdobie:
- vplyv Huma – Kant sa vzdal racionalistického názoru.
- sama logika nestačí na to, aby dala základy teoretickej prírodovede –
spojenie medzi príčinou a účinkom je iba empirické
- skúsenosť nedáva základ pre zovšeobecnenia v matematike a prírodných
vedách (ale ani rozum!!!)
- základom a zdrojom sú apriórne, od skúseností nezávislé, zmyslové a
rozmyslové formy.
- Vrchol kritického obdobia – zač. 80. Rokov
„Kritika čistého rozumu – Kritik der Reinen Vernunft“
- učenie o poznaní;
„Kritika praktického rozumu“
- etika;
„Kritika súdnosti – Kritik der Urtelskraft“
- estetika, učenie o účelnosti v prírode;
Základom vo všetkých troch je Kantove učenie o javoch a veciach o sebe
- existuje svet vecí nezávisle od nášho vedomia
- spočiatku je materialistom – zmyslové vnemy nám sprostredkúvajú poznanie;
- neskôr rozvíja idealistické učenie o poznaní
- nič nám nemôže dať poznatky o „veciach o sebe“ (ani rozum)
- „veci o sebe“ sú nepoznateľné, poznateľné sú iba javy
- ale hodnoverné poznatky predsa jestvujú (matematika, prírodoveda)
- čas, priestor, kvantita, kvalita, príčinnosť – to všetko je subjektívne jestvujúce
vďaka vedomiu
- jeho učenie o poznaní sa opiera o jeho „teóriu súdov“
- analytické súdy: predikát nedáva nové poznatky o predmete v porovnaní
s takými poznatkami, ktoré sú už dané v subjekte
- syntetické súdy: predikát sa v nich neodvodzuje zo subjektu, ale sa s ním
spája
2. triedy syntetických súdov:
a) spojenie zo skúsenosťou – aposteriori
b) môže sa spájať so skúsenosťou – apriori
- zaujímajú ho tri oblasti: matematika, teoretická prírodoveda, metafyzika – ako
v nich aplikovať apriórne syntetické súdy?
- tri hlavné schopnosti poznania: zmyslovosť, rozmysel (um), rozum;
Zmyslovosť – schopnosť pociťovať, estetika
Rozmysel (um) – schopnosť tvoriť pojmy a súdy
Rozum – schopnosť tvoriť úsudky blížiace sa ideám
- idey sú pojmy o bezpodmienečnej jednote všetkých podmienených javov
Učenie o formách zmyslového poznania:
- možnosť apriórnych syntetických súdov v matematike
- priestor a čas sú apriórnymi formami – podmieňujú naše zmyslové poznanie
Kategórie: apriórne, rozmyslové pojmy, nezávislé od toho, čo poskytuje skúsenosť.
- ak narazil na nejaké logické protirečenie, vyhlásil, že je to za oblasťou
poznateľnosti
- vyvracia teoretické dôkazy jestvovania Boha
- existenciu Boha však vyžaduje náš „praktický rozum“ – mravné vedomie, inak
by neexistoval mravný poriadok
- Kant neprijíma deterministický a naturalistický výklad pohnútok každej
ľudskej činnosti, blízky mnohým osvietenským mysliteľom.
- človek je schopný prekonať v sebe prírodnú žiadostivosť v mene morálnej
zásady
- ak svoj rozum používame prakticky a rozhodujeme sa medzi viacerými
možnosťami konania, nachádzame v sebe požiadavku konať podľa morálneho
zákona.
- musíme preto disponovať slobodnou vôľou
Kantova etika:
- imperatívy: objektívne praktické zásady konania
Kategorický imperatív: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy platiť ako
princíp všeobecného zákonodárstva.“
Filozofia 16
- Tri postuláty praktického rozumu: sloboda, nesmrteľnosť, Boh (etický dôkaz
Boha)
- mravný zákon vedie človeka k Bohu; nie mravnosť sa má zakladať na viere, ale
viera na mravnosti: Si bytosť mravná, preto je Boh. (dovtedy platilo: Je Boh, preto
máš byť mravný)
- Dobro treba konať pre samo dobra, dobrá vôľa nepotrebuje nijaké ďalšie
odôvodnenia
Kritika súdnosti – estetika a účelnosť (cieľuprimeranosť prírody)
- úplne odlišný prístup: prístup ku krásnemu predmetu
- nevšíma si ani prírodné zákonitosti, ani praktickú užitočnosť vecí –
nezainteresovaná záľuba
- získal si tým obľubu u umelcov (Goethe, Schiller,...)
- prírodná účelnosť – teleologický výklad
Filozofia náboženstva:
- človek je nedokonalý a od prírody zlý – potrebuje vykúpenie
- musí sa obrátiť k mravnosti, ale na to nemá dosť sily
- musí mať vzor a tým je Kristus
- veriť v Krista znamená uskutočniť v sebe tento ideál
- rozumová viera v ideál Krista je spasiteľná
- cirkev je spoločnosť pod zákonom mravnosti
- pravá služba Bohu je mravné zmýšľanie a uskutočňovanie
32. Johann Gottfried Herder (1744 – 1803)
- superintendent vo Weimare
- teologický panteista, ovplyvnený Spinozom a Leibnitzom
- Boh nie je mechanistický, ale ako „činná jestvota“, prozreteľný
- Je známy ako filozof dejín; dielo: „Myšlienky k filozofii dejín ľudstva“
- príroda tvorí organický celok, súčasťou je človek
- ľudstvo je ďalší organický celok
- ľudstvo, ako organizmus, sa duchovne vyvíja, nositeľom vývoja sú jednotlivé
národy (detstvo, chlapectvo, mladosť, mužnosť, staroba)
- Božia prozreteľnosť dala národom určité vlohy a schopnosti (príroda im buď
pomáha alebo škodí)
- Ideál všeľudstva, ale už oslabený myšlienkou osobitosti národov
- ideál ľudskosti
- vyzdvihol Slovanov ako národ budúcnosti (vyniknú pracovitosťou)
33. Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814)
- Subjektívny idealista
- Bol veľmi chudobný, prívrženec francúzskej revolúcie
- profesor filozofie v Jene do r. 1800, keď ho obvinili z ateizmu
- bol prívržencom Kantovej „Kritiky praktického rozumu“
- predstava o slobodnej ľudskej činnosti
- konať morálne môže len človek, ktorý sa slobodne rozhoduje
- do popredia stavia otázky praktickej filozofie: morálka a štátne zriadenie
- ústredným pojmom mu je sloboda
- praktické činné „Ja“ sa uplatňuje v mravnosti a v práve
- zlo je lenivosť, nečinnosť
- Konať podľa najlepšieho vedomia a svedomia je základný mravný príkaz
- Fichte odmieta dogmatizmus a obhajuje „Ja“ stanovisko, ktoré je slobodné a
činné
- Filozofické učenie – učenie o vede – vedoslovie
- filozofia má za úlohu ukázať základ každého poznania
- bol presvedčený o poznateľnosti sveta
- odmieta Kantovu „vec o sebe“ (nepoznateľná vonkajšia príčina javov) –
obmedzovalo ho to
- všetky obsahy, ktoré sa nám dostali do vedomia prostredníctvom zmyslov chce
Fichte predstaviť ako výtvory (neuvedomené) vlastného vedomia
Dva pohľady na filozofiu: materialistický (od bytia k vedomiu) a idealistický (od
vedomia k bytiu – Fichte)
Dve časti filozofického systému: Teoretické vedoslovie a praktické ved.
- Základná metóda - antitetická: spájanie protikladov – teza, antitéza, syntéza
- z „Ja“ treba odvodiť „NeJa“
- „NeJa“ prestalo pre Fichteho existovať ako niečo absolútne, existujúce mimo
„Ja“, ale stalo sa produktom „Ja“
- z protirečení sa odvíjajú vyššie obsahy poznania
- špekulatívna dialektická metóda (rozvinie je Schelling a Hegel)
- chce kultivovať prírodu, pud, ktorý je v človeku
V prvom období stotožňoval Boha s mravným poriadkom; neskôr prešiel do mystiky
– najvyššie blaho je mystické myslenie Večného.
34. Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 – 1854)
- objektívny idealista
- počúval Fichteho v Jene, bol na čas jeho prívržencom
- stal sa po ňom filozofickým profesorom v Jene
- utvoril romantickú školu
Štyri stupne jeho filozofického vývinu:
1. Filozofia prírody (Naturphilosophie)
- dynamický atomizmus – čisté sily – dynameis
- Nesúhlasí s Fichtem, že „NeJa“ nemá vlastnú realitu, (len vo vedomí) –
spredmetňuje prírodu
- príroda je stupnicou, po ktorej sa vyvíja duch, prejav ducha, ktorý si zasluhuje
pozornosť
Filozofia 17
- duchovný svet je pokračovaním vyšších stupňov fyzického sv.
- všetko je spojené spoločným životom – „Svetovou dušou“
- neuspokojil sa s mechanistickým chápaním diania v prírode
- prírode priraďuje produktívne, tvorivé schopnosti
- organický celok – príroda – smeruje k cieľu, účelu – vznik inteligen.
- rozvinul dialektickú myšlienku prekonávania protikladov v procese vývinu
2. Transcendentálna filozofia
- filozofia ľudského ducha
- postupuje od subjektu k objektu (opačne ako v Naturphilos.)
- duchovné potencie sa u ľudí prejavujú trojako:
- v poznaní, chcení, v umeleckom tvorení
- transcend. Filozofia sa teda delí na tri časti: teoretická, praktická a estetická
3. Filozofia identity (Absolútnej totožnosti)
- „Ja“ i „NeJa“ je produktom vyššieho, tretieho
- toto tretie nazýva „absolútno“ a je predmetom filozofie totožnosti
- duch aj príroda majú príčinu v absolútne (totožnosť reálneho i ideálneho)
- filozofia identity je teda základom všetkého
- rozum je podľa Schellinga jedinou pravou skutočnosťou a subjektívne sa v ňom
stotožnilo s objektívnym
- intelektuálne nazeranie približuje umeleckým prístupom k svetu – pozornosť
romantikov
4. Náboženská filozofia
- pod vplyvom mystika Böhmeho
- ako mohlo z večného, nekonečného povstať konečné, premenlivé?
- kde sa vzala nedokonalosť, keď všetko bolo dokonalé?
- kde sa vzalo zlo?
- svoj pôvod to má vo vôli konečného
- Svet a život je vývinom, ktorý „absolútno“ – Boh, potrebuje na to, aby sa stal
Bohom. Lebo na začiatku bolo „absolútno“ indiferentnou bezodnosťou.
- z „absolútna“ sa rozdvojuje príroda a duch a vyvíja sa v osobného Boha –
v Trojicu
- Vývin sveta je teda „Teogóniou“ – rodením Boha
- Dva stupne vo vývoji: mytológia a kresťanské dejiny
- Trojica symbolizovaná troma apoštolmi: Peter, Pavol a Ján
Tieto myšlienky rozviedol v spise „Philosophie der Mythologie und der
Offenbarung“
35. Friedrich Ernst Daniel Schleiermacher (1768 – 1834)
- zakladateľ modernej protestantskej teológie, kazateľ a profesor teológie
- presvedčenie, že najvnútornejší a najvlastnejší život človeka pozostáva v cite
(vstúpil do kruhu romantikov)
- názor o obmedzenosti ľudského poznania (Kantov vplyv)
- vieru a ciele reformácie dať do súladu s vedeckým bádaním
- spojil romantizmus s kriticizmom – aj keď niečo stráca objektívnu platnosť,
nemusí ešte strácať náboženskú hodnotu, ak obstojí ako symbolický výraz osobnej
citovej skúsenosti
- nerozlišuje prísne symbol a dogmu - rozchod s dogmatikou
- intuícia a cit sú psychologickým žriedlom náboženstva
- cit je podmienka správnej vnútornej koncentrácie, nenahradia ho ani
intelektuálne, morálna, ani estetická výchova
- chce ukázať životnú hodnotu náboženstva
Etika: náuka o vývoji, kde rozum a vôľa ovládajú prírodu
- príroda je etika na nižších stupňoch (až v ľudskom živote sa prejavuje vôľa)
- Nesúhlasí s Kantom a Fichtem a stavia etiku do súvislosti s dejinami a prírodou
- kládol silný dôraz na individualitu – jednotlivec je zvláštny
Náboženská filozofia:
- je proti intelektualizmu i moralizmu (Kant)
- miesto náboženstva vidí v cite
- jednota a závislosť na nekonečnom („Glaubenslehre“)
- náboženské predstavy a pojmy sú druhotné
- Spinoza a panteizmus
- Nová dogmatika: “Glaubenslehre”
- dogmatika chápaná doslovne sa stáva mytológiou
- dielo: “Krátke predstavenie teol. Štúdia”
- všeobecné náboženstvo - tri stupne: neosobný Boh a chaos
polyteizmus
bytie ako totalita
- hriech je nedostatok vedomej závislosti na Bohu
- Ježiš doposiaľ najväčším vykupiteľom
- vykúpenie ako pokračovanie stvorenia (odlišné od reformácie)
- osudným sa mu stal Antropocentrizmus
Pozitíva: odintelektualizovanie náboženstva
dogmatická teológia na základe osobnej skúsenosti viery
prekonáva racionalistický deizmus
- pocit závislosti na Bohu je vraj vrodený, prirodzený človeku
- náboženské skúsenosti ako merítko Boha
36. Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)
- študoval teológiu a filozofiu v Tubingene; profesor v Jene, Norinbergu a
Berlíne
- vplyv na neho mal Kant, Schelling, Francúzska revolúcia
Diela: „Fenomenológia ducha“, „Logika“, „Filozofia náboženstva“, „Encyklopédia
filozofických vied“
- je nazývaný absolútny idealista
- vyšiel zo Schellingovej „Filozofie totožnosti“, ale neskôr ho veľmi kritizoval
Filozofia 18
- nesúhlasil so Schellingom, že „absolútno“ sa nemení
- Hegel hlásal, že „absolútno“ je život, vývin, duch
- forma jeho filozofie je tiež Téza, antitéza a syntéza (najobraznejší príklad
triády pre neho je: idea, príroda, duch)
- z toho vyplýva Heglova filozofická sústava: logika, filozofia prírody a filozofia
ducha
Štyri stupne vývoja „absolútna“:
1. Logika ako metafyzika
2. bezvedomá sféra prírody
3. prebúdzanie sa k sebavedomiu v človeku, spoločenské ustanovizne
4. umenie, náboženstvo a veda (najvyšší stupeň)
Logika:
- náuka o sústave predsvetových pojmov, ideí – ideoslovie
- najprv je idea a potom je vec
- svet je uskutočnená myšlienka
- „čo je rozumné je skutočné“
- hlavným predmetom je „absolútno“ – nepremenlivé čisté bytie
- jeho protivou je absolútne „nebytie“ a syntézou je premenlivé „jestvovanie“
- filozofiu, rozum stavia nad náboženstvo
- čo hovorí náboženstvo veľkými obrazmi konkrétne, to je filozoficky povedané
v reči abstraktných pojmov, ktoré sú nadčasové
Dialektika:
- jednotlivá myšlienka nemôže vyjadriť celistvosť bytia
- každá myšlienka prechádza svojou vlastnou negáciou
- pravda nemôže byť nikdy jednotlivosť, ale vždy celistvosť
- každý jav v prírode a v dejinách poukazuje nad seba a obstojí len ako prvok
v celkovosti
- veci vo svete musia byť navzájom vo vnútorných vzťahoch
- Pamäť svetového ducha uschová všetko
Prírodná filozofia:
- prírodu chápe ako rad stupňov: fyzika, organika
- odtiaľ prídeme k „filozifii ducha“ – vyššej jednote
- „subjektívny duch“ má stupnicu: duša, vedomie, rozum
- duševný život jednotlivcov prechádza do objektívneho ducha a ten sa prejavuje
v triade: právo, moralita a mravnosť
- Vyššia jednota subjektívneho a objektívneho ducha je „absolútny duch“ (ten sa
prejavuje v umení, náboženstve a špekulácii)
- každý stav ducha v istom veku je súhrnom predošlých stupňov
Filozofia štátu a práva:
- dielo: „Prednášky o filozofii dejín“
- jeho chápanie štátu má stále antický ráz
- mravnosť sa prejavuje v živote v rodine, spoločnosti a štáte
- ideál pre jednotlivca je žiť v spoločnosti a pre ňu
- že štát existuje je prejav Boha vo svete
- Svetové dejiny vyjadrujú proces božského, absolútneho ducha v jeho
najvyšších útvaroch.
- riadiacou silou vývoja je svetový duch
- jeho nástrojom sú národní duchovia – hrdinovia
- všeobecné dejiny sú svetový súd, ktorý prebieha nad národmi
- najlepšia forma štátu je monarchia
- opak Schleiermachera – Hegel stavia na rozume
- Ježiš vraj pochopil ako prvý, že Boh a človek sú jedno
- bohočlovečenstvo je podľa neho všeobecne platná idea pre ľudstvo
- Filozofia - posledný rozhodca v náboženstve
Strauss a Feuerbach - Hegeliánska ľavica
37. Psychologizmus (Jakob Friedrich Fries, Friedrich Eduard
Beneke)
Jakob Friedrich Fries:
- profesor v Jene a Heidelbergu
- dielo: „Dejiny filozofie“,
- je proti konštruktívnemu idealizmu Kanta – kritizuje jeho metódu
- svoju filozofiu nazval „psychický antropologizmus“ – základom je
sebapozorovanie
- nie transcendentálna metóda, ale „empirická psychológia“ tvorí základ
psychológie
- rozchádza sa s Kantovou dialektikou (estetiku a analytiku prijíma)
- svet ideí nie je poznateľný rozumom ale vierou
- je 12 ideí (ako aj kategórií) z toho tri sú najhlavnejšie:
- večnosť duše, sloboda vôle, existencia Boha
- usiloval sa preklenúť dualizmus (pod vplyvom Jacobiho) teoretickej a
praktickej filozofie – viery a vedenia, niečím vyšším, tretím
- preklenul to tušením, intuíciou
„O zmyslovom svete javov vieme, lebo je predmetom vedenia, v Boha veríme, lebo
je predmetom viery, Boha vo svete tušíme.“
Fridrich Beneke:
- spracoval Friesovu psychológiu: „Učebnica psychológie“
- môžeme ho považovať za priebojníka pozitivizmu
- východiskom vedenia je sebapozorovanie
- základnou vedou je psychológia
- duša je zložitá, je prejavom mnohých síl
- dva činitele: popudzovanie a vnímavosť
- dva pramene náboženstva: teoretický (túžba po ucelení vedenia) a praktický
(mravná potreba)
- zavrhol kategorický imperatív, ktorý je v nás apriori
- podľa neho je v nás v dôsledku vývinu
Filozofia 19
- Boh nie je prístupný vedeckému poznaniu, len citovej istote a viere
38. Novokantovstvo (marburská a bádenská škola)
- Návrat k dedičstvu klasickej filozofie (Kant)
Marburská škola:
- zakladateľ: Hermann Cohen; ďalej: Paul Natorp, Ernst Cassirer
- sústredili sa na Kantovu logiku a noetiku (gnozeológiu)
- skúmanie predpokladov poznania v matematike a fyzike
- odstraňuje Kantovu „vec o sebe“
- podmienkou poznania sú transcendentálne kategórie
- vedecké poznanie sa nezakladá iba na faktoch (ako tvrdí pozitivizmus)
- základom vedy sú: formy myslenia (transcendentálne princípy)
- vedecké poznanie je nekonečným procesom
- naše myslenie vkladá do vonkajšieho sveta poriadok
Marburské novokantovstvo smeruje k chápaniu foriem myslenia ako platónskych
ideí – pôvodných a od skúseností nezávislých pojmov.
Hermann Cohen:
- zavrhuj Kantov dualizmus
- nie skúsenosť ale myslenie dáva jednotu
- najzvláštnejší je súd vzniku
- etika je veda o tom, čo má byť (logika je o tom, čo je)
- v etike sa zhoduje s Kantom, má pritom sociálny ráz
Paul Natorp:
- vyvíjal sa od Kanta k Heglovi (k praktickému životu)
- v noetike nasleduje Cohenovu logiku
- jeho odbor je pedagogika, psychológia a sociálna filozofia
- cieľ výchovy: harmonický rozvoj bytosti
- je proti empirickej psychológii
- ideál Platónskych cností: miernosť, zmužilosť, múdrosť
- v náboženstve je prívržencom Schleiermachera s ideálom ľudskosti
Bádenská škola:
- Wilhelm Windelband a Heinrich Rickert
- stredisko: univerzita v Heidelbergu
- obnovenie Kantovej etiky a učenia o praktickom rozume
- Bádenská škola – filozofia hodnôt
- filozofia je aj učením o tom, čo má byť
- filozofia sa musí týkať života človeka, jeho konania a má regulovať toto
konanie prostredníctvom noriem a hodnôt
- existuje hierarchia hodnôt; najvyššie – absolútne hodnoty:
- „dobro“, „krása“, „pravda“
- varujú pred hodnotovým relativizmom
- sféra skutočnosti a sféra hodnôt sú si blízke ale nezplývajú
- disciplína, ktorá sa zaoberá teóriou hodnôt a hodnotenia je axiológia
- úlohou spoločensko-historických vied nie je poznávať zákonitosti, a preto ich
nemôžeme hodnotiť podľa modelu prírodných vied
William Windelband:
- filozofia nám má pomôcť pochopiť zmyslové rozmanitosti života
(a nie skúmať absolútno)
- filozofia sa musí orientovať duchovedne, historicky
- porozumenie kultúry pomocou logiky, etiky a estetiky
- zo všetkých hodnôt nadčasové hodnoty sú normami
Heinrich Rickert:
- pravda je predmet logiky
- krása je predmet estetiky
- dobro je predmet etiky
- svätosť je predmetom náboženstva
- úlohou filozofie je pojednávať ich historicky, normatívne
- etické normy nie sú absolútne univerzálne, ale sú individuálne
- v náboženstve je historickým voluntaristom
39. Voluntarizmus (Arthur Schopenhauer a Friedrich Nietzsche)
Arthur Schopenhauer (1788 – 1860):
- bol obchodníkom, neskôr súkromným docentom vo Frankfurte nad Mohanom.
Diela: „Die Welt als Wille und Vorstellung“, „Die Wille in der Natur“
- pesimizmus Schopenhauera oproti Kantovmu idealizmu
- vzťahuje sa na hodnotenie jestvoty
- Schopenhauer vychádza z Kantovej kritiky čistého rozumu, ale stojí pod
vplyvom budhizmu, Berkeleyho immaterializmu a filozofie Fichteho.
- Vonkajší svet je súhrn predstáv a tak je podľa neho všetko mam a klam.
- Aj ja ako objekt som pre iného klamom.
- Čo je podstatou a čo v sebe môžeme poznať je vôľa. Že sme, je vonkajším
prejavom vôle.
- Vôľa je jadrom života, bytia. Je, čo chce byť.
- Kde je chcenie, tam je nedostatok, tam je bôľ, smútok a tak aj život je bôľ,
smútok.
Ako sa zbaviť bôľu?
- Trojakým spôsobom:
a/ umeleckým požívaním - kontempeláciou, zapiera seba a tak sa zbavuje bôľu
b/ intelektuálne - to znamená umom vniknúť k podstate jestvoty a tak sa
presvedčiť, že svet je len predstava, život utrpenie... (budhistická nirvána)
c/ odvrátenie sa od života, stať sa bezcitným, zaprieť v sebe vôľu, asketizmus
- Rezignácia je pravá cnosť, pravé vykúpenie.
Filozofia 20
- Smrť je vykúpením, nie preto, že po nej príde lepší, vyšší život, ale že nás
zbaví života, bôľu. Smrť nie je hrozná, je jediné blaho. To je jeho povestný
pesimizmus.
- hmota, ktorá je príčinou počiatku a predstavy, je sama daná len ako
predstavovaný objekt. Svet je pre poznanie len predstava, nie vec o sebe.
- Čo je prejav v nás, to musí byť podľa Schopenhauera, i prejavom vo svete.
Pomocou najvnútornejšieho v sebe chápeme najvnútornejšie vo svete.
- Vôľu poznáme nielen z priameho pozorovania, ale vôľa má aj vonkajší prejav,
- celé naše telo je hmotný výraz vôle. Telo a vôľa sú jedno.
- V celej fyzickej prírode - v organickom raste, v činnosti svalov a nervov,
dokonca vo všetkých prírodných silách - pôsobí vôľa.
- ako prvý filozof 19. st. obrátil pozornosť Európanov na Indickú filozofiu
Friedrich Nietzsche (1844 – 1900):
- syn protestantského pastora (študoval teológiu)
- počas teologického štúdia ho zaujala Schopenhauerova filozofia
- pre duševnú poruchu musel zanechať katedru klasickej filologie v Basilei
Tri fázy v jeho vývine:
a) schopenhauerovsko-wagnerovský pesimizmus
b) pozitivisticko-racionalistický smer (Sokratov rozum)
c) zarathustrovská doba (najvýznamnejšia fáza)
- viac umelec ako filozof
- nový ideál vidí v „nadčloveku“, ktorého mu zjavil Zarathustra
- „Nadčlovek“ je charakterizovaný pevnou vôľou k moci – „Wille zur Macht“
- „nadčlovek“ rozmnožuje svoju moc, iní sú mu len nástrojmi
- intelektuálny vývoj neodvratne smeruje k „nadčloveku“
- svet skazilo kresťanstvo – svojou láskou, súcitom a poslušnosťou
- kresťanská morálka je morálka otrokov a tá nihilizuje všetko, čo v
morálke pánov prirodzene patrí k životu
- každý človek má byť sám sebe bohom, má mať vôľu k moci
- ideálom je renesancia pohanstva – nie reformácia
- hlása smrť kresťanského Boha v noetickom aj v etickom zmysle
40. Pozitivizmus (August Comte)
- Pozitivizmus je druhý veľký smer 19. stor. vedľa romantizmu.
- má svoj domov a svoje korene vo Francii a Anglicku
- jeho vlastným zakladateľom a budovateľom je:
August Comte:
- Dielo: „Cours de philosophie positive“ – „Kurz pozitívnej filozofie“ skúma
duchovný vývoj ľudstva
- moderná kultúra postráda jednotného duchovného základu
- vývoj ľudstva v troch štádiách:
1. teologické (Teológia ako primitívna veda)
- Najčistejším a najtypickejším náboženstvom je fetišizmus.
2. metafyzické (siaha až k veľkej francúzskej revolúcii)
- prírodné javy vysvetľované všeobecnými metafyzickými princípmi.
- Náboženská fantázia je vystriedaná metafyzickou špekuláciou.
- Svojím individualizmom nie je toto myslenie schopné stmeliť spoločnosť.
3. Pravé a realistické poznanie – pozitívna veda
- To je tretie a posledné štádium ľudského ducha - pozitívne.
- Vládne v ňom skúsenosť, nie náboženstvo a metafyzika.
- čo sa nedá skúsiť nepatrí do oboru vied a filozofie
- Ide o skúmanie skutočných javov, o zisťovanie jednotlivých zákonov, čiže
stálych relácií medzi javmi a o hľadanie zákonov stále všeobecnejších
- Kritérium pravdy je zhoda poznania s faktami.
- Poradie v stupnici vied stanovuje podľa toho, ako ktorá veda dospela k
pozitívnemu štádiu: Na prvom mieste je matematika, potom astronómia, fyzika,
chémia, biológia a sociológia.
- Comte má aj noetiku – je to noetika biologická. Pozitívne vedecké štádium sa
vyznačuje celkom objektívnym skúmaním faktov.
- dospieva k potrebe nového náboženstva, ktorého predmetom je podľa neho
ľudstvo chápané ako živá bytosť.
- Svojim náboženstvom chce rehabilitovať fetišizmus (uspokojuje cit a
obraznosť)
- je len jedna absolútna pravda: všetko je relatívne
41. Ludwig Feuerbach a Karl Marx
Ludwig Feuerbach (1804 – 1872):
- Diela: „Podstata kresťanstva“, „Základy filozofie budúcnosti“, „Podstata
náboženstva“
- Predmetom jeho filozofie je človek – filozofia je antropológia
- Aj teológia je antropológia, lebo Boha niet, ako to teológovia predstavujú.
- človek si Boha stvoril na svoj obraz
- Náboženstvo je teda zbožstvenie človeka
- Tak človek človeku je bohom - homo homini deus est.
- Boh je tým, čím by chcel byť človek (aj Kristus)
- Kristus je vlastne zjav zbožstveného človeka - teogonia.
- nesmrteľnosť je testamentom náboženstva
- jestvuje len to, čo je v priestore a čase.
- Der Mensch ist, was er isst.
- jeho etika je teda eudaimonistická
- Feuerbach vytvoril v teológii radikálnu kritickú školu, tzv. tübingenskú na čele
s Ferdinandom Bauerom a ďalšími radikalistami, Brunom a Edgarom Bauerom.
Karl Marx (1818 – 1883):
- historický materialista
- pochádzal zo židovskej rodiny; pretrpel mnoho biedy ako novinár
- vypovedaný z Nemecka šiel do Francúzska a zomrel v Anglicku
Diela: „Komunistický manifest“ (proletári všetkých krajín spojte sa!), „Das Kapital“
- položil základy vedeckého socializmu vo forme historického materializmu
Filozofia 21
- dielo „Kapitál“ sa stalo „bibliou soc. demokracie a komunizmu“
- vychádza z ľavého Heglovho krídla; z Darwinovej náuky o „borbe“;
z francúzskeho revolucionára Blanca
- život je boj; hybnou silou dejín je pud sebazáchovy
- hmota je hýbadlom histórie
- hospodárske záujmy sú nad všetky záujmy
- podľa hosp. pomerov sa tvorí ideológia
- dejiny sú zápasom dvoch tried: pracujúcich a prácu dávajúcich
- robotník tvorí hodnoty, ale požíva ich zamestnávateľ
- kapitalista je každý, kto žije z práce iného
- konkurencia a stroje zhoršujú podmienky robotníkov
- bieda ženie robotníkov organizovať sa
- títo sa nakoniec revolúciou zmocnia nahromadeného kapitálu
- diktatúra proletariátu – železný zákon vývinu – cesta k beztriednej spoločnosti
42. Ruská náboženská filozofia (Fjodor Michajlovič Dostojevskij,
Lev Nikolajevič Tolstoj, Vladimír Solovjov)
Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881):
- láskavý srdcom, zádumčivý, chatrný (choroby)
- láska k chudobným, väzňom, zlodejom, vyvrheľom spoločnosti
- ukazuje biedu ľudí a robí psychologický rozbor ich duše
- sám prežil dosť trápenia (telesná chorľavosť, vášnivosť, proti ktorej bojoval)
Diela: „Biedni ľudia“, „Zápisky z mŕtveho domu“, „Raskoľnikov (Zločin a trest)“,
„Idiot“, „Besy“, „Bratia Kramazovci“
- zmysel života chápe ako obeť
- každý človek má svojho dvojníka (ktorý ho nahovára na zlé, alebo dobré)
- čert je dvojníkom Boha, Antikrist Krista, peklo neba
- počas jeho cesty do vyhnanstva na Sibír mu bolo útechou Evanjelium Kristovo
- dobrí srdcom sú blahoslavení, rozumní sú nešťastní („Idiot“)
- kreslí útrapy, aby bol svedomím sveta; chce zobudiť v ľuďoch milosrdenstvo
- cieľ života: premôcť v sebe dvojníka; v utrpení milovať
- zmysel života je láska – Boh
- pasívne sa obetuj – v pasivite je sloboda
- „sloboda“ je ústredný pojem jeho filozofie
- človeka zbavia slobody tri veci: zázrak, tajomstvo, autorita
- myšlienka všebratstva (len keď prestane sebectvo)
- treba deliť srdce a nie majetky
- „láska“ je ďalší ústredný pojem jeho filozofie
- láska je zákon Kristov; slúžiť si, obetovať sa; treba sa cvičiť v láske
- zlo nie je v Bohu ale v človeku (v zle chápanej slobode)
- čo je peklo? – súženie, keď už nebudeme môcť milovať
Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 –1913):
- bol pod vplyvom Rousseauových spisov
- ideál je vrátiť sa späť do prírody
- pre neho to znamená návrat medzi ľud, povzniesť ho
- chce sa presadiť, ale dlho sa mu to nedarí
Diela: „Deststvo“, „Vojna a mier“, „Anna Kareninová“
- pokoj a lásku nájde človek v „celku“ – v spoločenstve
- ten, kto sa oddeľuje je vedení v sebectve rozumom a nenájde mier
- keď sa obetujeme „celku“ budeme šťastní
- nové štádium jeho života: stáva sa náboženským filozofom, mravným
reformátorom
- Spisy: „Spoveď“, „V čom je moja viera“
- jeho náboženstvo je akýsi „panpsychizmus“ idealistický monizmus
- viera je vnútorné presvedčenie
- vedie k nej pud a nie rozum
- z pudu pochádza pravé náboženstvo
- pravé náboženstvo treba hľadať u prostých ľudí (nie u vzdelancov)
Filozofia 22
- podstatou kresťanstva (Kristovho uč.) nie je dogmatika (v čo veriť), ale ako
žiť!
- podstatou života je: neodopierať zlému
- to je večný zákon, večný život, ale pochopí ho len pud
- ide o to stať sa Božím synom, ako Kristus (inak bol len človekom)
- neuznáva ani Trojicu, ani dedičný hriech, ani vykúpenie
- Tolstoj bol panteistom (hylozoickým)
Etika:
- otázka slobodnej vôle
- nie sme slobodní v činoch, ale v príčinách činoch áno
- láska je činnosť smerujúca k blahu iných
- láska k žene je egoizmus
- manželstvo je hriech; žena má byť len matkou
- postavil sa proti vedám a civilizácii
- keď zákon: neodopierať zlému nemožno hneď uskutočniť, treba ho aspoň
chcieť uskutočniť (najvyšší stupeň je milovať nepriateľa, ale k tomu ľudsto ešte
nedospelo)
- nestaral sa o svoju vlastnú rodinu (ich život bol tragický)
Vladimír Solovjev (1853 –1900):
- heglovec pravého teistického smeru
- Spinoza, idealisti a mystici mali na neho vplyv
- bojoval proti Kantovi a pozitivistom
- úchvatne prednášal (idealisticky) a vedel si získať mládež
- žil asketicky, ale nie do krajností
- bol predstaviteľom ruskej národnej inteligencie
Diela: „Kríza západnej filozofie“ – kritizoval pozitivizmus
„Duchovné základy života“,„Prednášky o bohočlovečenstve“, „Ospravedlnenie
dobra“
Svetonázor v štyroch disciplínách: Metafyzika, logika, filoz. Náboženstva, etika
- v metafyzike pokračoval podľa Spinozu
- veci sú: 1. Jestvujúce pre seba (nevnímateľné); 2. Mysliteľné; 3. Na
zmysly účinkujúce
- len vierou môžeme preniknúť k podstate veci
- veda, filozofia náboženstvo tvoria trojicu
- V logike u neho veda, filozofia a teológia tvoria panzofiu – teozofiu
(všemúdrosť)
- predmetom viery je Boh
- Boh musí byť, lebo túžime po dokonalosti a nesmrteľnosti
- vzkriesenie je vnútorné zmierenie ducha a hmoty
- Boh je život, absolútny živý duch – tvorivý princíp všetkého
- nie je mimo sveta ale nemožno ho stotožniť so svetom
- zmysel života je zanechať sebectvo a tvoriť všejednotu
- metafyzický dôvod jestvovania Boha: ak nieto Boha v nás, tak Ho niet
- koniec náboženstva je stať sa bohočlovekom (nasledovať v tom Krista) v cirkvi
- ruská pravoslávna cirkev je najbližšia k ideálu
- tri piliere etiky: 1. Spojiť sa s Bohom; 2. Spojiť sa s blížnym; 3. Zaprieť seba
- modlitba, milosrdenstvo, askéza
- modli sa, buď milosrdný, posti sa – hlavné životné zásady
43. Sören Aabye Kierkegaard
- diela: “Buď, alebo”; “Strach a chvenie”
- zakladateľ teológie paradoxu – kategória paradoxu, vymyká sa myšlienkovému
sprostredkovaniu
- človek je postavený pred voľbu
- silné vedomie viny
- silný existencializmus – znak pravej filozofie
- silné upretie sa na seba, na človeka – antropocentrizmus – jednotlivec je pre
neho východiskom
- dedičný hriech oddeľuje človeka od Boha a od ľudí - strach, úzkosť, zúfalstvo,
vedomie viny, bolesť
- Tri sféry rozhodovania sa :
- estetická - človek žije svoj život ako umelecký zážitok, ale žije len
navonok, takže sa nedopracuje k skúsenosti samého seba – z toho plynú pocity
zúfalstva, zbytočnosti a stratenosti
- etická (mravná) –snaží sa žiť čo najmorálnejšie, dodržiavať spoločenské
normy, prežíva konflikty so svedomím – potreba novej voľby
- kresťanská – človek sa ocitá tvárou v tvár Bohu, je postavený pred voľbu,
pomoc zvonka mu nepríde, toto je práve rozhodnutie paradoxu – príklad:
Abrahám, len na tejto úrovni sa človek vníma ako existencia, indivíduum
- svoju pravú existenciu má veriaci mimo seba, v Bohu - základný paradox
- Boh je neznáme, nekvalifikované bytie - transcendencia
- nemožno Ho určiť, označuje ho “Nič”
- dielo: “Cvičenie sa v kresťanstve”
- o Bohu sa z dejín nemožno nič dozvedieť, ani Ho nemožno dokázať
- veľký kritik kresťanstva
44. Pragmatizmus: William James a John Dewey
Pragmatizmus vznikol v USA koncom 19. st., rozkvet až pred II. svet. vojnou
- zakl.: Charles Sanders Peirce
William James (1842-1910)
- lekár, psychológ, neskôr profesor filozofie na Harvarde
- diela: Pragmatizmus, Pluralistické univerzum
- naše úsudky, výroky, pojmy majú zmysel vtedy, ak sú spojené s naším
praktickým životom a sú užitočné
- problém pravdy – musí sa osvedčiť ako užitočná pre každodenný život
- žiadne pôvodné princípy, ani večné idey, ...
- kritériom pravdivosti je využiteľnosť, užitočnosť, úspešnosť
- konsenzová teória pravdy – ľudia sa medzi sebou dohodnú
- odmieta metafyzické špekulácie o svete – zdravý skepticizmus
- dynamické chápanie sveta – neustály proces
- pluralizmus rovnocenných stanovísk – praktický život
John Dewey(1859-1952)
Filozofia 23
- koncepcia inštrumentalizmu – naše myslenie a poznanie sú nástrojmi, pomocou
ktorých riešime problémy
- cieľ života: proces zdokonaľovania, dozrievania človeka a medziľudských
vzťahov
- pedagogická orientácia pragmatizmu (aj prax: založil „reformnú“ školu)
- demokracia je predovšetkým spolunažívanie ľudí, až následne politická forma
45. Vitalizmus: Henri Bergson
- základom je život človeka v jeho psychologických zážitkoch,
neopakovateľnosti, tvorivosti a dejinnosti
- chce pochopiť život z neho samotného, jeho podstatu, zmysel – ľudská
existencia
Henri Bergson (1859-1941)
- pozitivizmus, materializmus odhaľujú len povrch sveta
- realita (daná bezprostredne, intuitívne) vo vedomí – sám život
- život – neustály tok, vznikanie, ktorý nesie životná sila (vital)
- prebieha v čase, odlišného od fyzikálneho času – nemôžeme ho zmerať
- čas – trvanie – jednorázovosť, neopakovateľnosť udalostí
- bezprostrednosť života – prístupná len intuícii
- racionálne myslenie zachytáva len veci, ktoré môžeme zmerať, spočítať, teda
len povrchovú vrstvu života – nie živú skutočnosť
- dojmy musíme spolu prežívať vo vedomí
- ak skutočnosť otvárajúca sa nášmu vedomiu je život, potom aj Boh je život
- čistá, neohraničená, tvorivá slobodná životná sila – v celom bytí, dianí
- panteizmus
- na sklonku života sa viac priklonil k osobnému Bohu v zmysle židovsko –
kresť.
- ovplyvnil najmä franc. existencializmus
46. Fenomenológia: Edmund Husserl a Max Scheler
- gr. phainomenon – jav
Edmund Husserl (1859-1938)
- zakladateľ
- matematik – ako je možné naše poznanie, ako dospievame k poznaniu pravdy
- kritizuje psychologizmus a objektivizmus
- téza fenomenológie: Späť k samotným veciam.
- nový spôsob videnia vecí
- fenomén sa ukazuje v skúsenosti – dve vrstvy:
- 1. To, čo vnímame zmyslami
- 2. Podstata fenoménu – eidos, idea, esencia – postihnuteľná len vedomím
- filozofia – eidetická veda (o podstatách, esenciách), odlišuje sa od empirických
vied (o faktoch)
- vedomie – noesis
- intecionalita – zameranosť, je v čistom vedomí
- vedomie je vždy na niečo zamerané
- podstata fenoménu je pravda veci, ale ju nevytvárame, len chápeme, nazeráme
pravdivo
- logická pravda je transcendentná, ak sa chceme k nej dopracovať, musíme
vyzátvorkovať celú realitu (rozdeliť psychické prežívanie a momentálne
poznanie, jeho empirickú charakteristiku) – fenomenologická redukcia –
fenomen. metóda
- očisťovanie fenoménu od náhodných súvislostí a skúseností – nazeranie čistej
podstaty – intuícia, čisto logický akt, preto prebieha u každého rovnako
- tieto úvahy smerujú k transcendentalizmu – logickú pravdu vytvára vedomie
- množsvo čistých „Ja“, svet je rovnaký, ak ho nedeformujeme osobnými
mienkami, predsudkami
- dielo: Kríza európskych vied: objektívny svet je odlišný od životného sveta,
prirodzeného sveta
- každú skúsenosť získavame zo životného sveta
- objektívny svet je len konštrukciou, ktorá čerpá zo životného sveta, známeho
človeku
Max Scheler (1874-1928)
- zakladateľ filozofickej antropológie
- problematika hodnôt (axiológia)
- dielo: „Miesto človeka v kozme“
- odstupňovanie psychických síl v človeku:
- telesnosť, život (afekty, inštinkty, nevedomie) – spája nás s organickým
svetom
- duša, vedomie (schopnosť myslieť, cítiť, poznávať) – inteligentné
správanie sa, orientácia v prostredí – vyrastá zo živočíšneho prostredia
- človek – niečo viac, presahuje organický život – duch, duchovná osoba – celosť
všetkých duchovných aktov
- nezávisí od inštinktov a prostredia, je otvorený svetu
- predpokladom otvorenosti – sebauvedomenie – schopnosť vôle a
vedomého konania
- duch – celostnosť ľudskej bytosti, cez vnútro duchovnej osoby vedie cesta
ducha k Bohu - absolútnu
47. Procesuálna filozofia: Alfred North Whitehead
Filozofia 24
- vyšla z biblického základu a všíma si “Božiu ekológiu”
- zakladateľ: Alfred Whitehead;
- jeden zo zakladateľov matematickej logiky
- chce vytvoriť novú metafyziku – charakterizovaná pojmami: procesuálnosť,
celostnosť, štruktúrnosť
- reálne jestvujúca skutočnosť – neustále dianie spôsobené kozmickou tvorivou
energiou – kreativitou
- univerzum je stále v procese vytvárania sa
- dianie pozostáva z udalostí, drobných dejov – aktuálnych entít – nevnímateľné
zmyslami, zmyslami vnímame len spojenia, reťazce entít – nexus
- nexus – má vnútornú štruktúru, nadobúda črty celku
- celostnosť skutočnosti – celostnosť organizmu - kozmický celok
- zdôrazňuje celok - a zapája človeka do tohto celku
- panteisticky chápe Boha
- dôraz na Božiu lásku ku všetkému živému
potom: Charles Hartsborne; E.H. Peters; S. Wright
48. Nová metafyzika: Nicolai Hartmann (1882 – 1950)
- pôvodne vyšiel z novokantovskej marburskej školy
- neskôr opustil novokantovský racionalistický subjektivizmus (ten tvrdí, že
poznanie je „konštruovanie“ predmetu pre naše vedomie)
- jeho filozofická koncepcia sa nazýva „kritická ontológia“
Dôležité diela: „Výstavba reálneho sveta“, „Nové cesty ontológie“
- ide mu predovšetkým o „kategórie bytia“, nie o kategórie poznania
- jestvota reality nezávisle od poznania
- skúma svet javov vybudovaný z viacerých „vrstiev bytia“ (anorganická,
organická, duševná, duchovná)
- vyššia vrstva nesie nižšiu, ale nedeterminuje ju úplne
- nad priestorovými vrstvami (anorganická a organická) sa nachádzajú
nepriestorové (duševná, duchovná)
- každá vrstva bytia má svoje vlastné kategórie a špecifický typ determinácie
(preto pomocou kategórií z materialistickej vrstvy nemožno vysvetliť život a ducha,
a naopak)
- anorganické bytie – pojem hmoty – typ kauzality
- organické bytie – kategória života – determináciou je finalita (účelnosť)
- duchovné bytie – hodnotová determinácia
- existujú aj „fundamentálne kategórie“, ktoré sú vo všetkých vrstvách bytia a
navzájom ich spájajú
- tvoria jednotu sveta
- svet je jednotný (ako usporiadaná stavba) a môžeme ho poznávať
- nemá zmysel hľadať nijaký metafyzický prazáklad, princíp, absolútno alebo
Boha
49. Novopozitivizmus: Ludwig Wittgenstein
- veľmi vplyvný filozof 20. Storočia (študoval v Berlíne a na Cambridge, kde aj
prednášal)
- ako Novopozitivista sa usiloval použiť logickú analýzu ako prostriedok k
“očisteniu filozofie” od metafyzických pseudoproblémov”.
- spis “Tractatus logico - philosophicus” - “Logicko-filozofický traktát”
1) redukoval úlohu filozofie na logickú analýzu jazyka
2) považoval filozofiu nie za vedu, teóriu, ale za činnosť vedúcu k logickému
objasneniu zmyslu vedeckého myslenia
3) formuloval princíp verifikácie, ktorý neskôr zohral značnú úlohu pri
rozpracovaní stanoviska logického pozitivizmu
4) predviedol striktné rozlíšenie analytických viet od syntetických viet, atď..
- jeho dielo znamenalo tzv. „lingvistický obrat“ – filzofia sa nemá zaoberať
špekuláciou o obsahoch vedomia (ako sa to dialo v klasickej filozofii)
- čo sa nedá povedať, to sa vymyká nášmu horizontu
- jazyk je „forma života“ a filozofia má terapeutickú funkciu – pomáha vyliečiť
ľudí z nesprávneho používania jazyka
- jeho “Traktát” mal mimoriadne silný vplyv na ustanovenie základných
princípov logického pozitivizmu, bol považovaný za základné a klasické dielo, a
preto taktiež horlivo študovaný. Zvlášť vo “viedenskom kruhu” bol “Traktát”
propagovaný.
- je preniknutý zjavom subjektívne idealistickou tendenciou, ktorá sa do značnej
miery približuje solipsizmu (jeho nasledovateľ - Rudolf Carnap)
50. Rozvinutie otázky po bytí: Martin Heidegger (1889 – 1976)
- asistent Edmunda Husserla a jeho nástupca (fenomenológ)
- cieľom filozofie je bytie, súcno.
- pojem „bytie“ je veľmi široký, nemožno ho definovať obvyklým formálno
logickým spôsobom, t. j. tým, že ho podriadime širšiemu rodovému pojmu a
ukážeme druhú odlišnosť
- pojem „bytie“ je nedefinovateľný a nemožno ho nijako logicky analyzovať.
- naše vlastné jestvovanie je jediný druh bytia, ktorý dostatočne poznáme
- aj keď neviem, čo znamená „byť“ viem, že „som“.
- naša „existencia“ teda otvára prístup k bytiu
- „jestvovanie“ je to, čo sa nikdy nestáva objektom, pretože nie sme v stave
pozrieť na seba so strany. Jestvovanie nemožno ani racionálne poznávať a jediný
spôsob, ako ho postihnúť je prežiť ho a popísať tak, ako sa odhaľuje v
bezprostrednom zážitku vnútorného zmyslu.
- Existencionalizmus je filozofia, ktorej jediným predmetom je ľudská
existencia, presnejšie povedané: zážitok existencie.
Filozofia 25
- Existencionalisti hľadajú medzi rôznymi „spôsobmi bytia“ existencie ten, v
ktorom by sa prejavil najplnšie. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach.
- strach označujú za východiskový „prazážitok“, ktorý je základom celej
existencie (ako Kierkegaard)
- Strach stavia existenciu zoči – voči jej konečnosti
Hlavné dielo: „Sein und Zeit“ („bytie a čas“, 1927). „Kant a problém metafyziky“
„Platonovo učenie o pravde„
- Heidegger vychádza z fenomenológie, z Nietzscheho, Diltheya, Kierkegaarda,
Aristotela a Kanta.
- jeho filozofické učenie je revoltou proti tradičnej filozofii
- Revoltuje proti všetkým filozofom, proti každej ontológii, lebo sa vraj
vzťahovala k objektu a preto bola subjektívna (!), „subjektivizovala“ bytie ako číri
objekt.
- stavia sa veľmi nepriateľsky proti logike - zamieta všetky jej smery, pretože sa
vraj vzťahujú k jestvujúcemu a nevidia pravé bytie. Zavrhuje aj filozofiu hodnôt ako
pseudofilozofiu a odmieta každú snahu o hodnotenie.
- odmieta filozofiu ako sústavu výpovedí o svete, jeho poriadku a zákonitostiach,
odmieta materialistickú filozofiu i filozofiu idealistickú a nakoniec odmieta aj
filozofiu existencionálnu a nazýva svoj systém originálnym názvom ek – sistencia.
- jeho snaha byť „originálnym“ je výrazne prehnaná
- Cieľom Heideggerovho filozofického úsilia je akási nová ontológia, ktorá však
nemá byť systémom objektívneho poznania
- Heidegger zavrhuje vedecké myslenie a poznanie ako celkom nepoužiteľné pre
filozofiu.
- Základom Heideggerovej revolty je teda nevera v myslenie a vedomé
pretrhnutie spolupráce filozofie s vedou. Na týchto základoch je vybudovaná
existenciálna ontológia.
- jeho filozofia sa chce zaoberať človekom, ako nositeľom bytia. Heidegger
obvinil predchádzajúcich mysliteľov, že chceli definovať bytie a určovať, že má také
alebo iné vlastnosti. Tým vraj pokladali bytie za niečo jestvujúce, avšak bytie je to,
čo určuje jestvotu ako jestvotu.
- Ak chceme teda poznať bytie, musíme sa obrátiť k sebe samým
- Analýza existencie ukazuje jedinú cestu k pochopeniu bytia.
- uznáva prvotnosť bytia pred vedomím, ale nijako nie jeho nezávislosť na
vedomí. „Len tak dlho je bytie, pokiaľ je bytie ľudské“, hovorí a znova akcentuje
subjektivitu, ktorá dáva všetkému zmysel a na nej je závislé všetko bytie
mimosubjektívne. Heidegger teda popiera existenciu nezávislej reality
- jeho postup obsahuje subjektívny idealizmus už vo svojich východiskách.
- Cieľom tejto ontológie je oslobodiť človeka od intelektuálneho a činného
postoja k svetu, volať a burcovať ho k skutočnému prežitiu života a učiť ho umierať.
- Výsledkom je antropologický popis pocitov ľudského vnútra, naskrze
pesimistických a morbídnych.
51. Nemecký existencializmus Karl Jaspers (1883 – 1969):
- Študoval právo a medicínu, habilitoval sa pre psychológiu a stal sa
psychiatrom. Roku 1921 bol povolaný ako profesor filozofie do Heidelbergu
- hlavný spis pod názvom „Philosofie“ systém existenciálnej filozofie, ktorý
vyšiel r. 1938 už pod názvom „Existenzphilosophie“.
- Filozofia je podľa Jaspersa metafyzikou
- Niet objektu bez subjektu, všetko, čo sa nám javí ako objektívne, je
podmienené našim vedomím. Filozofia teda nemôže byť systémom poznatkov.
- V diele: „O pravde“ sa zaoberá otázkou, o čo ide vo filozofii
- Zaoberať sa pravdou neznamená skúmať obsahovú pravdu, ale spôsoby, ako sa
k nej priblížiť.
- viera „v absolútne platnú pravdu je pochybná“.
- bytie je vraj trojaké: 1. bytie predmetné, 2. bytie pre „seba samého“, odlišné od
bytia predmetného a zvané existenciou, a 3. „bytie o sebe jestvujúce“,
transcendencia, Boh.
- Jaspers nepokladá existenciu ani za subjekt, ani za objekt filozofického
poznania
- v odhaľovaní existencie majú prvoradý význam tzv. medzné, alebo lepšie
povedané hraničné situácie, ako je boj, smrť, vina, utrpenie, atď…
- Bez boja je existencia nemožná.
- na svete nič pevného, nič absolútneho, nič nepochybného – avšak zjavuje sa
nám aj naša vlastná ohraničenosť, konečnosť
- musí byť teda niečo, čo prekračuje náš konečný svet a orientuje náš
pohľad k transcendencii, k Bohu.
- jeho krédom je: „filozofická viera“ (návrat ku Kierkegaardovi
„Biblia a biblické náboženstvo sú základmi nášho filozofovania, stálou orientáciou a
prameňom našich názorov“
- má generálnu námietku proti náboženstvu - je to námietka proti nelegitímnej
lokalizácii a materializácii pravdy transcendencie (Osobám, inštitúciám, miestam,
formulám)
- Jeho učenie o hraničných situáciách je variáciou pojmu zjavenie
- zdôrazňuje že: 1. transcendencia (Boh) nevstupuje nikdy priamo do tohoto
sveta
- Boh hovorí vo svete len v „šifrách“ t. j. v podobenstvách javov a udalostí
zo sveta prírody, dejín, ľudskej existencie, zvlášť výrazne práve v hraničných
situáciách, skúsenostiach
- Boha nemožno objektívne zachytiť a dokázať.
2/ dôraz Jaspersovej noetiky: ani z našej strany, zo strany existencie, sa
nemožno s Bohom stretnúť inak, iba v celkom osobnom, nezastupiteľnom akte
existenciálnej viery
- toto stretnutie však nemožno nikdy uspokojivo zachytiť do všeobecných
pojmov, objektívne vyjadriť.
- filozofická viera čelí pred náboženským „pokušením“
- modlárstvo a povera
- zabúdať na základnú nedeliteľnosť najvnútornejšieho aktu viery a
formulovať jej poznanie ako všeobecnú a všeobecne záväznú pravdu, teda pestovať
robustnú pozitívnu teológiu.
- „chceme vždy niečo hmatateľné (predmetné pokúšanie)
Filozofia 26
Jaspersove odporúčania:
1/ je treba vzdať sa nacionálneho náboženstva, ako charakterizovalo ranné štádium
biblického náboženstva v Izraeli
2/ je treba vzdať sa náboženstva zákona (ako sa utváralo u Ezdráša
- treba opustiť aj hierokraciu (kňazskú vládu)
3/ je treba vzdať sa Kristovho náboženstva, ktoré vidí v Ježišovi Boha a na
myšlienke druhého Izaiáša o obeti ( Iz 52) zakladá dianie spásy.
- „zbožstvenia človeka“, je podľa neho transcendencia falošne stotožnená s
telesným človekom (pochádza to z orientálnej mytológie)
52. Francúzsky existencializmus: Gabriel Marcel, Jean Paul Sartre,
Albert Camus
Gabriel Marcel (1889 – 1973)
- Patrí k nábožensky orientovaným filozofom vo vnútri existenciálnej filozofie.
- proti Heideggerovi a Sartrovi
- netvorí ucelený systém
- Jeho existencializmus je iracionalizmom extrémneho typu;
- vyhranený subjektívny idealizmus
- popiera objektívny poriadok sveta
- odmieta objektívnosť filozofického poznania
- ide mu o koncentráciu na subjektivitu ľudského „ja“
- snaha obnoviť transcendenciu v ľudskom poznaní
základné dielo: „Metafyzické žurnály“
- chýba mu logická výstavba; prílišná mnohoznačnosť pojmov
- zoznamuje s anglickými novohegelianmi (Royce) a zavrhuje objektívny
idealizmus a prechádza k subjektívnej filozofii existencie.
- Marcelova filozofia chce byť filozofiou „osobnej účasti“, filozofiou
personálnou, dramatickou, áno, tragickou, pravým opakom systematického výrazu
akéhokoľvek svetového názoru.
- vo filozofii rozlišuje tzv. „problémy“ a „mystériá“
- „Problém“ je čosi, čo vraj je dané transsubjektívne, čo môžeme
objektívne pozorovať.
- „mystérium“, nie je mimo mňa, v mystériu som angažovaný, zúčastnený.
- Jedine „mystériá“ majú význam pre filozofiu
- majú byť základom budovania metafyziky.
- Metafyzika sa nezakladá ani na racionálnom poznaní, ani na intuitívnom
poznaní, ale na akejsi „druhej reflexii“, ktorá je bližšie neurčená okrem toho, to má
iracionálny charakter.
- Predmetom Marcelovej metafiziky je človek
- Ľudská realita je jediná, ktorá existuje: zárukou jej existencie je tajomná istota
„som“, ktorá ruší protiklad subjektu a objektu.
- poznanie akéhosi absolútneho „ty“, Boha
- je nepoznateľný, necharakterizovateľný a racionálnymi prostriedkami
nedokázateľný Boh je istotou druhej reflexie a naprostým predpokladom každej
pravej metafyziky.
Jean Paul Sartre (1905 – 1980)
- stojí na čele existencionálnej filozofie vo Francúzsku.
- podáva ontologicko – fenomenologickú analýzu bytia
- spis“ „Existencializmus je humanizmus“ vysvetľuje populárnou formou zásady
exstistencializmu
- Svoju filozofiu vyjadruje Sartre nie len filozoficky, ale aj beletristicky.
- Pre vývoj Sartrovho myslenia má veľký význam vojnové obdobie.
- Sartre vychádza z Descarta, Hegela, Kierkegarda. Od Hegela preberá formálnu
stránku dialektického usudzovania, od Husserla fenomenologickú metódu, od Freuda
niektoré rysy psychoanalýzy. Jeho bezprostredným učiteľom je Heidegger, avšak na
rozdiel od Heideggerovej filozofie vystupujú u Sartra do popredia taktiež
psychologické, sociologické a morálne hľadiská.
- Jedným z najzávažnejších problémov jeho filozofie je problém slobody.
„Naše východisko je subjektivita indivídua“, hovorí Sartre a rozumie pod tým
neprekročiteľnosť ľudského vedenia ako prvý a základný princíp svojej filozofie.
- Niet žiadneho iného sveta, ako svet ľudských vzťahov, všetko je závislé na
človeku a na jeho slobode.
- „Ja“ (existencia ľudskej subjektivity) sa robí merítkom samého seba a všetkého
ostatného sveta a diania, objektivitu ktorého takto popiera.
- Subjektivizmus sa prejavuje celkom zreteľne v jeho etike.
- je to etika “ambiguity“
- neuznáva žiadnu objektívnu zákonitosť a žiadne hodnoty, ktoré by mohli
byť odtiaľ odvodené. Hodnota nie je nič iné, iba zmysel, ktorý si volí
subjektivita celkom slobodne.
- vystupujú u neho pesimistické pocity absurdnosti, presýtenosti a hnusu.
- Sartrova ontológia je vyjadrená v diele: „Bytie a ničota“ - platí to isté, čo pre
Heideggerovu: pokus o hľadanie tretej cesty končí v subjektívnom idealizme.
- Ničota nemá miesta v bytí „o sebe“, ale v ľudskom konaní a správaní sa.
- „Byť o sebe“ i „pre seba“ svojim začiatkom a konečným cieľom, to je zmysel
ľudského života. Ale vtedy by človek bol bohom, boha však podľa Sartra niet a tak
človek okrem seba nič iného nenachádza, je opustený (délaissé) a osamotený vo
svojej ničote a topí sa v absurdnosti svojej vlastnej existencie.
53. Martin Buber
- existencialista, sionista, preložil Bibliu
- dielo: „Ja a ty“ – vzťah mňa k Bohu (nazýva Ho „ONO“), medziľudské vzťahy
Filozofia 27
54. Paul Tillich
- Tomáš Akvinský 20. storočia
- vplývali na neho Kähler, Cremer, Rudolf Otto
- jednota ľudstva sú posledným určením života na zemi (zážitky z vojny)
- systematická teológia
- pôsobil v Berlíne, New Yorku a Chicagu
- diela: “Gesammelte Werke”, “Der Mut zum sein”, “Auf der Grenze”,
“Systematische Theologie”
Niekoľko dôrazov jeho teológie:
- biblickosť: odmieta jednostranný biblicizmus
- používa viac filozofické, psychologické a sociologické pojmy
- neprikláňa sa k exegéze
- Biblia je základný prameň teológie, ale nie jediný
- preto Biblia nie je ani normou pre teológiu ani kritérium
- kritizuje biblicizmus, lebo sa vyhýba ontologickým pojmom
- apologetickosť: vyjadriť pravdu kérygmy a adekvátne ju podať súčasnej kultúre
- odpovedajúca teológia
- teologická elipsa: existenčné otázky a teologické odpovede
- nové bytie v Ježišovi Kristovi: Kristus určuje jeho teologický systém
- Kristologické výroky Biblie sú len symboly
- cirkevnosť: teológia je funkciou cirkvi (nie je cirkev ako cirkev)
- luteránskosť: vedomie o hriešnosti, odmietnutie zákonníctva v individ. živote.
- filozofickosť: teológia založená na ontológii
- filozofia sa pýta na podstatu bytia, teológia na zmysel
- Kantove kategórie (priestor, čas, kauzalita, substancia)
- symbolickosť: poznanie nekonečného Boha môže byť len symbolické
- dialektickosť: protiklad medzi esenciou a existenciou
55. Albert Schweitzer (1875 – 1965)
- teológ, lekár, umelec, humanista
- teológiu a filozofiu študoval v Strassbourgu - konzekventná eschatológia,
Paríži, Berlíne
- 1899 promovaný v Strassbourgu za PhDr s prácou:
- diela: “Kantova filozofia náboženstva z kritiky čistého rozumu”
“Das Abendsmahlproblem”
“Das Messianität und Leidensgeheimnis”
- neskôr študoval medicínu
- problematika Paulinizmu
- nemocnica v Lambaréne
- r. 1953 dostáva Nobelovu cenu za mier
- teológia aj filozofia úcty k životu
- začal rozborom osvietenstva a idealizmu, pokračoval Fichtem a Schellingom,
potom ho zaujal Schoppenhauer a Nietzsche, najmä ich pojednania o vôli
- súcit so stvorenstvom u indických mysliteľov (Schopenhauer)
- oboch kritizoval, hovoril, že vôli v ich prípade chýba Ježišova radikálnosť,
ktorá znamená skutočné formovanie hodnôt života
- u Ježiša sa učí Schweitzer zbavovať sa nezdravých ilúzii o svete, zbavuje sa
popierania jeho hodnôt – idea úcty k životu
- črty liberálnej teológie z 19. Storočia
56. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937)
- mladosť: Platón – doktorská práca o nesmrteľnosti duše
- neskôr študoval sociológiu – sociálny jav samovraždy – habilitačná práca
- profesor vo Viedni, Prahe
- študoval Pascala, Huma, pozitivistu Bucklea, dostal sa pod vplyv Comta –
napísal dielo: Základy konkrétnej logiky
- filozofia dejín: „Česká otázka“, „Ján Hus“, ...
- sociológia: „Sociálna otázka“ – kritika marxizmu
- etika: „Humanitné idály“
- náboženská filozofia: „Boj o náboženstvo“
- veľké množstvo spisov, článkov, ...
- kritický realista s pozitivistickým základom, nadstavba je idealistická –
kritizuje pozitivizmus i realizmus
- črty svetonázoru: vedeckosť, univerzálnosť (spájanie kresťanských a klasických
prvkov), praktickosť
- mladosť: radikalizmus, pozitivizmus
- staroba: idealizmus, zmiernenie predošlých
- nemá ucelenú zostavu, kritizuje jednotlivé smery
filozofia dejín:
- plán Božej prozreteľnosti – historici majú plán vystihnúť – nájsť základné idey
života
- dejiny Slovanstva, ľudstva
- zákl. idea: idea humanity, ktorej základom je Ježišovo náboženstvo.
- duch a nie hmota, Ježiš a nie Cézar
- humanita žiada lásku
- zástanca vlády ľudu
etika:
- veda o životospráve človeka ako spoločenského tvora
- skúšobný kameň filozofie, otázka poznania je otázka mravnosti
- každé konanie musí byť správne a mravné
- musí mať aj filozofický aj vedecký základ
- syntéza kresťanskej a klasickej etiky
- prameň mravnosti je v cite, rozum má nad nimi držať stráž
- človek nie je od prírody ani dobrý ani zlý, ale slabý
- príčinou zla je duch
Filozofia 28
- žiada: zdravé telo, miernosť, abstinencia, drobná práca 58. Filozofia Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala
- podstata mravnosti je v pomere človeka k človeku Hodžu
- mravnosť musí mať základ v náboženstve

náboženstvo: Ľudovít Štúr (1815 –1856)

- pomer človeka k Bohu, život pod zorným uhlom večnosti - pod vplyvom Hegla a jeho idealizmu
- prvý pilier náboženstva – nádej na večný život, nesmrteľnosť – zosiľuje - jeho filozofia sa obracia na národ, aj na Slovanstvo
mravnosť - diela: „Nárečia slovenskuo“, „Slovanstvo a svet budúcnosti“, ...
- pokrokár – teista filozofia dejín:
- protivník liberalizmu a klerikalizmu, sformalizovanej cirkevnej nábožnosti - podľa Hegla hľadá základnú ideu dejín, stupne vývinu
- tri piliere prirodzeného náboženstva: mravnosť, nesmrteľnosť, Boh - historické národy delí do troch skupín
- bojuje proti zjaveniu, cirkvi, teológii - grécko – rímsky
- chce mať prirodzené náboženstvo (nie zjavenie), mravno – náboženské spolky - románsko – germánsky
(nie cirkev), teológiu považuje za zdokonalenú mytológiu - Slovanský
- prízvukuje lásku - demokratickú - najviac sa zaoberá Slovanmi – dosiaľ nič nedosiahli, zemepisná poloha je
nešťastná, teraz povstávajú, doba spojenia
- počet slovanských nárečí je jedenásť
slovenské dejiny:
57. Ján Kollár a Karol Kuzmány - niekedy boli historickým národom
- biedny stav
Ján Kollár (1793 – 1852) - spisovná reč, pozdvihnutie národa
- prechod od osvietenstva k idealizmu estetika:
- študoval v Jene, farár v Pešti, profesor vo Viedni - duch sa vyvíja v dejinách, prejavuje sa v náboženstve, umení a vede
- v jadre – racionalista : „Kázne a reči“ - bol teistickejší ako hegelovci
- filozofické dielo: „O literárnej vzájomnosti...“ – filozofia slovanských dejín - náboženstvo je prvotné
- vplyv Herderovej filozofie – ideál humanity, vzájomnosť Slovanov (nie - Slovania uskutočnia najvyšší ideál umenia – poéziu, ale musia sa oddeliť od
politické, náboženské zjednotenie, ale spoločné duchovné – literárne dielo) západného sveta, musí sa stať poéziou ducha
- niekoľko stupňov Slovanov (Slovan 1. Stupňa má vedieť 4 nárečia)
- Slováci sú nárečím i geograficky v strede, Tatry sú kolískou Slovanstva
- každý kmeň si má zachovať individuálnosť Michal Miloslav Hodža (1811 – 1870)
- je prvým filozofom národných dejín, na neho nadviazali štúrovci - študoval Spinozu, Kanta, Hegla, Schellinga, Baadera
- dávali mu podnety k uvažovaniu
Karol Kuzmány (1806 – 1866) - prvé spisy: racionalista
- prvý slovanský estetik - pod vplyvom idealizmu: meditatívny supranaturalista
- má krasovedné pojednania - staroba: kontemplatívny mysticizmus
- cieľ filozofie je uvedomiť si príčiny a ciele duchovného života náboženská filozofia:
- pomáha zobúdzať sa národnému duchu - racionalista: Boh bol najviac Otcom svetla, Kristus nás prišiel vyslobodiť
- má na zreteli národ - treba kriesiť nielen vedeckou, ale aj krásnou literatúrou z temnosti
- krásno: naturalistický (krása prírody) a idealistický smer (ideál krásy) - osvietenie nielen rozumom, ale aj vierou, z čoho má byť cnostný život
- on sa kloní k druhému - zlo povstalo zo slobodnej vôle človeka, treba ho trpieť pre samé zlo
- duša je nerozdielna, prejavuje sa v troch činnostiach: poznávacia (pravda) – - dobré veci môžu slúžiť k zlému a naopak
vedie k vede, cítiaca (krása) – vedie k umeniu, chtiaca (dobro) – vedie - stredobod života je Ježiš
k náboženstvu - vieru kládol nad skúsenosť
- všetko vyvrchoľuje v mravnej dokonalosti a tá v náboženstve - viera, cnosť, láska – os jeho etiky
- básnik, hymnológ (Kto za pravdu horí) - kresťanská etika – najvyššia hodnota je láska – božská etika
- dôvody aj pre nesmrteľnosť
- vôľa je základ – substancia
- mravnosť nemôže byť bez náboženstva
Filozofia 29
- mystik: vieru stavia nad vedu: verím, že viem, viem, že verím
- netreba skúmať len prírodovedu, ale aj duchovedu
- dejiny ducha podáva Biblia: atropogenéza, teogenéza, antropogenéza
- veda ducha – logika
- psychológia je prechod od prírodovedy k duchovede
- Kristus je vrchol dejín
filozofia národných dejín:
- humanitná povinnosť: povinnosť žiť v rodine, ...povinnosť slobody
- slobodou sa ľudia dostali pod zákon, odtiaľ ich oslobodil Kristus
- povinnosť je povinnosťou slovanstva (nasledovníci Jána, románi Petra,
germáni Pavla)
- Slovanstvo je maticou všetkých, Slovan má vôľou uskutočniť dokonalého
bohočloveka.
Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888)
- farár v Nitrianskom Hlbokom, vodca revolúcie
- spočiatku bol racionalista, potom Fichteovec, potom Hegelián a skončil ako
ortodoxný luterán
- Štúr (ako hegelián) mal na neho najväčší vplyv
Diela: „Únia“, „Veda a Slovenské pohľady“, „Slovensko a jeho literárny život“
- v jeho filozofii sú určité črty filozofie dejín (všeobecných i slovanských)
- každý vek a národ potrebuje zvláštnu filozofiu, lebo jestvota a dejiny sú
uskutočnený duch, vývin myšlienky
- podstatou ducha je život, vývin
- beh histórie je spravovaný Božou prozreteľnosťou
- veril (ako Štúr), že v dejinách prišiel rad na Slovanov
- Slovania majú priniesť nové umenie, nové filozofiu a vedu, náboženstvo
- umenie nesmie byť romantické
- princípom vedy má byť duchovný zrak - „pohľad“
- je potrebné, aby jednotlivé slovanské národy zosilneli rečovo a literatúrou
- Tri etapy slovanskej vzájomnosti:
1. jednota jazyka a pôvodu (materialistická)
2. podanie o spoločnej úlohe (poetická)
3. organizmus človečenstva
- Slováci majú mimoriadnu úlohu, keďže bývajú pod Tatrami, v sídle Slovanstva
Filozofia náboženstva:
- v spise „Únia“ kritizuje snahy maďarských kalvínov o zjednotenie so
slovenskými luteránmi
- hlbšie skúmal podstatu kresťanského nábož. a rozdiely medzi Kalvínom a
Lutherom
- Boha poznávame: zo zjavenia, z prírody, v nás, v dejinách
- Boh je pravá, večná a blahoslavená essencia
- v Trojici je dovŕšený vývoj náboženstva
- Boh zostúpil, aby povýšil človeka a vrátil ho Bohu
- Kristus je stredobodom dejín
- Boh a Syn spojení Duchom tvoria Trojicu
- Boh o sebe, zo seba a k sebe (v zmysle Hegela)
- rozdiel medzi luteránmi a kalvínmi:
- luteráni Ducha a telo spájajú, kalvíni ho oddeľujú
59. Ján Lajčiak (1875 – 1918):
- rodák z Pribyliny
- štúdiá: Liptov, Banská Bystrica, Prešov – aj teológia, Erlangen, Lipsko
- vynikal v hebrejčine
- farár v Pešti a na Boci
- v Paríži získal titul ThDr, mal aj titul PhDr – Lipsko
- nedostal miesto na žiadnej teologickej fakulte, ani v Bratislave, preto musel ísť
na Bocu
- preložil žalmy, evanjeliá
- učil sa 9 jazykov okrem nemčiny, angličtiny, franc., taliančiny
- známy orientálny filológ
- napísal kultúrno-filozofickú štúdiu: „Slovensko a kultúra“
- nedokončil ju
- vydal ju Samuel Š. Osuský na Myjave, 1920
- píše v nej o princípoch a formách Slovenského kultúrneho života
- forma – jednoduchá
- metóda – induktívna (od jednoduchého k zložitému)
- dve časti: 1. Teoretická: o princípoch kultúrneho života
2. Praktická: o formách kultúrneho života
- Slováci majú vnútorný potenciál – „morálnu energiu“, ale nesmú premeškať
šancu
- praktické pomery na Slovensku (rodina, spoloč. pomery, hosp. politika,
veda, umenie)
- v časti o náboženstve ostro kritizuje zaostalosť cirkvi, konzervativizmus,
jej neochotu ísť s dobou
- farárov ich nevzdelanosť, zastaralosť, morálne poklesky
- kritizuje obradníctvo, prílišnú upätosť na vonkajšie formy
- teológia je príliš oddelená od cirkevného života
- kresťanská teológia je pokus vysvetliť náboženský život, ktorý sa zjavil
v Kristu
- teológia všeobecne má relatívny význam, predmet teológie sa nedá
vyjadriť
- úloha teológie: poukázať na ideálne – večné, čistí pomery v cirkvi (aj
morálne)
- heslo teológie je reformácia – má byť neustála – pokrok a vývin
- Slováci podľa neho zakrývajú svoj život náboženskými vecami,
práve tu je potrebný reformátorský duch
- teológia a cirkev nikdy nesmú stáť v protive s kultúrnym vývinom
spoločenstva
- teológia má byť sociálne a národne zameraná
- Slovákom v otázke konfesii vyhovuje, zdravý pozitivizmus, má ich viesť
nie litera ale duch Symbolických kníh
- chváli horlivosť ľudí, ale kritizuje zvykovosť
- filozofia ukazuje cenu a zmysel jednotlivých vecí v univerze
Filozofia 30
- javy hmoty a ducha nie sú izolované, ale súvisia s celým univerzom
- zaoberá sa filozofiou dejín, lebo ukazuje význam aj nedostatky patričného
národa, vytyčuje mu ciele

60. Samuel Štefan Osuský (1888 – 1975)

- ťažké detstvo, výchova u starých rodičov
- teológiu študoval v Bratislave a Erlangene
- farár v Dačovom Lôme (študoval súkromné právo, dielo: „Vojna a
náboženstvo“), pre nemoc musel odísť na Brezovú, neskôr povolaný (1919) za
profesora filozofických vied do Bratislavy
- január 1922 – promovaný PhDr v Prahe, dizertácia: „Nástin psychológie
náboženstva“
- v prvých rokoch vypracovával učebné plány a zostavil ústavu akadémie
- písal články do cirkevných i necirkevných časopisov
- 1922 – redigoval s Bodickým „Cirkevné listy“
- 1919 – 1952 pôsobil na fakulte, istý čas bol dekanom (1929 – 1933), potom sa
stal biskupom ZD (13 rokov), ale ďalej pôsobil ako zmluvný profesor
- 1930 založili s Bodickým jediný vedecký časopis „Viera a veda“
- diela: „Dejiny náboženstva pre stredné školy“
„Slovenské dejiny a literatúra“ – príručka pre úradníkov
„Filozofia štúrovcov“ – vedecká práca
„Prvé slovenské dejiny filozofie“ 1936
„Koniec sveta“ – výklad Zjavenia Jána
„Tajomstvo kríža“ – výklad Jóba
„Bráň pravdu“ – apológia
- štúdie o biblických postavách NZ, monografia Brezovej pod Bradlom
- počas Slovenského štátu zostal verný idey ČS štátnosti
Filozofia 31

Náboženská filozofia Blaisa Pascala

Je to nadaný matematik a prírodovedec, ale obracia sa k filozofii, lebo, ako sám
hovorí: „človek musí poznať seba samého.“ Nejedná sa však o čisté filozofovanie
(tzv. rozumovanie) - „Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jákobov a nie Boh
filozofov a učencov“
Satiricky a vtipne kritizuje jezuitov (radšej anonymne);
Na konci života odchádza do kláštora (umiera v bolestiach);

Hlavné (aj keď nedokončené) dielo: „Penseés“ (pôvodne to malo byť dielo
„Apológia kresťanskej viery“)
Pascal sa nám javí ako akýsi pútnik, ktorý neustále hľadá Boha. trápi absencia
priamych dôkazov o existencii Boha. . Vo svojich myšlienkach sa skúsenosťami
viery vyrovnáva práve s týmto faktom.
dielo: “Panseés” rieši dva okruhy problémov:
1. problém biedy a veľkosti človeka - paradox
2. problém rozumových dôkazov viery v Boha

„Konečné sa zničí v prítomnosti nekonečného a stáva sa čírim nič.“

Myšlienka dvojitej nekonečnosti - makro a mikrokozmu - úbohosť a ničotnosť
človeka, ktorý sa vznáša medzi dvomi priepasťami nekonečna a ničoho;
„Akákoľvek dôstojnosť človeka spočíva v myslení.“ - človek je trstinou - ale
„mysliacou trstinou“;
„Veľkosť človeka je veľká v tom, že sám seba pozná ako úbohého.“ „Poznajte, akým
paradoxom ste sami sebe“ - lesk i odpad vesmíru;
V tejto situácii sa Pascal odvažuje k odvážnemu kroku viery - obracia sa ku
kresťanskému posolstvu.

Podľa Pascala, prvým predpokladom viery v Boha je ochota ľudského srdca uveriť
v Neho;
Každý človek je v dôsledku dedičného hriechu neustále v zajatí zmyselnej
žiadostivosti a takmer nepochopiteľnej sebalásky;
Hlavnou prekážkou viery je podľa Pascala duchovná slepota alebo tiež slepota srdca;
Začiatkom novoveku, ktorý bol presýtený optimizmom a ľudským sebavedomím o
vlastnej všemohúcnosti, dôrazne upozornil na malosť a úbohosť človeka a tým na
falošnosť racionalistického optimizmu;
Po Augustínovi je najväčším existencionalistom;

Jeho myšlienkou bolo, že rozumová bariéra proti viere sa vytvára v dôsledku

nesprávnej citovej výchovy;
Upozornil aj na zložitý svet podvedomia;