Esej o zbytonosti

Pokus o fenomenologick interpretciu zbytonosti

Marcel Dubovec

vod
To, e zbytonos ha na udsk ivot na kadom jeho kroku, je skutonos, ktor si od
bytia loveka nielene nemono odmyslie, ale ktor sa zd by jeho bytiu priam vlastn.
Zbytonos je tak sce hrozbou, ale zato povahy bytostnej. Kee vak vetko to, o m
takto bytostn charakter, zostva do uritej miery benmu udskmu ponaniu skryt,
i zbytonos, vo svojej sliedivej hrozbe, prenasleduje loveka v jeho byt vinou
nenpadne, asi tak, ako tie, ktor je prve v okamihu pravho poludnia sce najkrat a v
tomto zmysle ahie prehliadnuten, predsa vak najsilnej a prtomn postave loveka
najbliie. Tmto sa chce naznai, e to, e m zbytonos bytostn charakter vlastn
loveku ako takmu, ete neznamen, e je kadmu loveku znma, resp. e sa kad
lovek k nej vzahuje a odhauje ju ako svoju najvlastnejiu hrozbu. Ba prve naopak sa
zd, e vine a vinou sa zbytonos zahauje, aby tak v takomto zkulis udskho
bytia mohla nepozorovane rerova svoju vopred zosnovan hru udskho ivota.
V Heideggerovom ponman je mon hovori o fenomenolgii ako o tom, o
pojednva o fenomnoch v dvoch vrstvch. Na jednej strane je tu to, o sa ukazuje, to o je
zjavn. Na druhej strane vak mono hovori i o tom, o sa vinou neukazuje, o zostva
do uritej miery skryt, o sa vak vaka fenomenologickej analze odkrva. To, o je
potrebn odkry je to, o je bytostn a zrove to, o sa jav bezprostredne, uritm
spsobom umouje.
Zahaovanie fenomnu zbytonosti mono pozorova v dvoch vrstvch. Z hadiska
celku sa d hovori o predmetafyzickej vrstve zahalenia a alej o postmetafyzickej vrstve
zahalenia. V prvej, akejsi najpovrchnejej vrstve sa zbytonos me zahalova v plnosti.
Jedn sa o tak spsob udskho nzoru, v ktorom otzka, resp. problematika mrnosti
existencie nie je vbec ani len zrejm. V tomto dokonalom zahalen zbytonosti je ivot
vo svojej partikulrnej elnosti doposia neprekroen. To, k omu v om nedochdza - k
uvedomelej transcendencii, je celok. Zd sa, akoby sa v tejto najpovrchnejej vrstve
udsk ivot vo svojej partikulrnej elnosti sebaisto, i samozrejmo spoliehal na celok,
ktor tto elnos v jej podstate podopiera, avak k tomu, e by sa i v skutonosti o
tomto svojom zklade presvedil, to znamen, e by sa o tento celok poksil, vbec
nedochdza. Nemono toti pochybova o tom, e jednotliv konania maj svoj el, to, o
sa vak zahauje je otzka celku a elnosti.
Touto otzkou sa nadvzuje na druh, hlbiu vrstvu zahalenosti zbytonosti. To, k
omu v prvej vrstve nedochdza, toti prekroku k celku v svislosti s elnosou, sa v
2

druhej popiera. o sa teda v tejto vrstve neuznva je svislos partikulrnej elnosti a

celku. Nmietka spova v tvrden samostatnosti partikulrnej elnosti. Celok nemus
podopiera jednotlivos, nakoko t me st sama v sebe a celok ako to, o by ju malo
zaklada, nepotrebuje. V prvej vrstve zahalenosti zbytonosti ide o to, e zbytonos ako
tak sa neukazuje. Partikulrna elnos odkazuje k celku ako svojmu zkladu, avak
samotn tento odkaz tu nie je tematizovan, zostva v zahalen. Druh, hlbia vrstva
zahalenosti zbytonosti u nespova v tom, e by zbytonos v svislosti s celkom a
zkladom bola zahalen. Jej povaha hrozby je to, o tu zostva zahalen. K tomu dochdza
z toho dvodu, e odkaz jednotlivosti k celku je preruen a to, ako sa zd, prve z toho
dvodu, e ak sa k druhej, hlbej vrstve dochdza cez prv povrchnejiu, potom je v tejto
vrstve zahalenosti celok a zklad u poodhalen v svislosti so zbytonosou.
Je mon teda hovori o uritej nvznosti, ktor figuruje v rmci oboch
spomenutch vrstiev zahalenosti zbytonosti, teda na jednej strane plnho zahalenia, na
strane druhej zahalenia hrozby zbytonosti. Bolo by zaujmav zamera sa na to, do akej
miery sa prechod, ono medzi oboma vrstvami uskutouje. Vyvstva toti napr. otzka o
tom, i je tento prechod primrne vo svojej povahe progresom, alebo regresom. Jedn sa o
otzku toho, i zahalenos pln je i v skutonosti dokonalejou zahalenosou ako t, ktor
zahauje hrozbu zbytonosti. K tomu, aby vak mohla by tto otzka vbec otvoren, je
najprv potrebn venova sa rozvinutiu pojmu zahalenosti v oboch vrstvch.
Ak on prv vrstvu zahalenosti mono nazva naivnou a to v tom zmysle, e sa
spolieha na celok v charaktere akejsi neuvedomelosti, potom druh vrstva je jej presnm
opakom a mono jej udeli prvlastok dmyselnosti. Jej hbka spova v tom, e zatia o v
prvej, naivnej vrstve je jednoduchie poodhali fenomn zbytonosti, druh vrstva je
vaka svojej sebaistote v jednotlivosti odoln voi vonkajej kritike. Naivnmu, slepo a
teda neuvedomelo sa spoliehajcemu spsobu sta k jeho otraseniu napr. fenomn smrti.
Partikulrna elnos sa vo svetle smrti, ktor stavia tento naivn spsob ivota pred celok,
resp. ho nti k nemu uvedomele transcendova, me radiklne premeni a to tak, e svoju
naivn sebaistotu minimlne v bezprostrednom okamihu tohto postavenia pred celok
strca. Dalo by sa poveda, e je to prve smr, o umouje loveku tematicky prekroi
naivitu jeho ivota uvznenho v jednotlivosti a vzhliadn tak k celku.
Druh spsob zahalenosti u nie je tak jednoduch prekona, nakoko ten, celok v
jeho svislosti so zbytonosou poodhalen u m, avak to, o je mu zahalen je hrozba
tejto v celku poodhalenej zbytonosti. V druhom spsobe sa ivot nehroz zbytonosti, ba
naopak t mu sli ako zmienka ku carpe diem. Mrnos ivota, resp. jeho premrnenie
3

je v tomto spsobe zahalen skrz slas, i rozko v rznych formch. Tm, e je celok
poodhalen vo svojej zbytonosti, nezostva v kontexte tejto zkernej zahalenosti hrozby,
loveku ni viac, ne si uva. Toto ni viac sa v jej zvrtenej dialektike men na
najviac.
I tento spsob je mon vyvrti a prve to je tejto eseji kladen za lohu. Z doteraz
pojednanho sa ukazuje, e otrasenie carpe diem je mon v kritike dvoch jeho aspektoch.
Na jednej strane sa mus preskma pojem elu, ktor je sm v sebe. Je toti vbec mon
hovori o elu, ktor by bol sm pre seba a v sebe? Na strane druhej je nutn oprvni
vzah jednotlivej elnosti k celku. Je potrebn vak upozorni na to, e v tomto prepojen
nejde o zachrnenie akhosi zmyslu ivota, ba prve naopak o to, aby bola osloboden
zbytonos z podruia jej zahalenosti. Takisto sa mus pripomen, e v eseji uveden
pojmy a rozlenia medzi nimi je potrebn vnma v ich umelej kontrukcii. Tm sa chce
poveda, e pojmy ako leenie k stavbe v zmysle Wittgensteinovho rebrku nesm by
vnmane absoltne, nie s nieim pevnm, nieim k zachovaniu. Ich elom je to, e maj
vies k uritmu odhaleniu, v tomto prpade odhaleniu fenomnu zbytonosti. V splnen
tohto ciea musia by zanechan. V priebehu pojednania sa uke, e je to prve
spomnan nvznos oboch vrstiev zahalenosti, ktor vo fenomen smrti v rmci
pecifickho kontextu tejto eseje umon poodhalenie oboch spsobov zahalenosti.

I.
Pojmom zahalenej zbytonosti sa otvra nanajv abstraktn otzka o vzahu jednotlivosti
a celku, i vzahu zkladu a toho, o nutne, resp. kontingentne zaklad. lovek vo svojom
byt transcenduje k celku a iba na zklade tohoto transcendovania, je mon aby mohol
existova v relnom svete partikulrnej elnosti (toho danho). Toto tvrdenie, ako vyplva
z predolho neodpiera prvmu spsobu zahalenosti zbytonosti, pretoe tento nevid
svislos medzi celkom a zbytonosou. Bolo povedan, e k jeho prekonaniu postauje
sksenos smrti. Je tomu tak preto, e t vrh udsk bytie pred neodkriepiten
svislos celku a mrnosti. To vak, ako k tejto k primnosti nleiacej sksenosti smrti
vbec dochdza, resp. o vlastne tto smr znamen a i je mon ju plne vysvetli len na
zklade telesnch fenomnov, je potrebn ete zanalyzova. Bez takhoto rozboru
fenomnu smrti neme by prv a v nvznosti na ani ten druh spsob zahalenosti
zbytonosti prekroen.
Druh spsob, tj. ten, ktormu sa zahauje hrozba zbytonosti, svislos celku ako
zbytonosti a konkrtneho, partikulrneho ponania, popiera. Jeho heslo spova v Carpe
diem. A to na tom zklade, e i napriek neodkriepitenej mrnosti udskho bytia v jeho
celku, me, ba prve dokonca mus by udsk ivot vyut v jeho uvan. Uvanie
ivota je jedinm monm imperatvom po tom, o bola udskmu bytiu poodhalen
svislos mrnosti a celku. V om spova problm tohto nazerania na ivot? Bolo
povedan, e sa v om zahauje urit hrozba. Tto hrozba vyviera zo zbytonosti, ktor je
bytostn udskmu bytiu. Ak sa toti lovek odvracia od svojho bytostnho zkladu a to
tak, e opa zbyton celok za elom partikulrnosti a teda ukazuje ako me by
jednotliv el sm v sebe, o v konenom dsledku znamen uvanie ivota (ivot pre
ivot), vymyk sa tak svojej bytnosti (Wesen) a stva sa tak v podstate neudskm.
Zbytonos patr k loveku a to e je pre neho hrozbou sa zahauje vtedy, ke sa prestva
vidie v jej svislosti s partikulrnou elnosou. Je teda paradoxom, e prve vtedy, ke
je hrozba zbytonosti najviac zahalen, tzn. zd sa ako by v spsobe Carpe diem nemala
iadnu moc, vldne najmocnejie a to tak, e spsobuje premrnenie ivota (v jeho
partikulrnom it) v najvyej miere. 1 Plat teda i to, e v poodhalen tejto zahalenej
hrozby zbytonosti sa lovek vymyk jej najvyej moci? Je tomu teda tak, e vo viden
1 Tm sa mysl Nietzscheho Sta sa tm, km sme. To znamen, e v premrnen ivota partikulrnym
itkom ide lovek najviac proti svojej Wesen pravdivosti. Nie je tm km je, a tm pdom tragicky
napa zbytonos, pretoe si ju najviac zahauje (jej hrozbu). Jedin spsob ako v pravde proti
zbytonosti skutone bojova, je tm, e sa poodhal (a teda i jej hrozbu).

hrozby zbytonosti spova obrana voi premrneniu ivota? Nebol to prve Sokrates, idel
filozofa, ktor tvrdil, e neskman ivot nie je hodn itia? Moc zbytonosti strca na sile
v jej odhalen.
Ako teda djs k nezahalenej bytnosti loveka, v ktorej sa poodhal nie len
zbytonos v svislosti s celkom, ale i jej hrozba v premrnen ivota jednoduchm
uvanm ho? Tto otzka sa zd by nanajv naliehav, nakoko sa pta po tom, ako
zachrni loveka v jeho byt. Je mon privies loveka k pravde o zbytonosti celku a
zrove naliehavej hrozbe tejto zbytonosti? Kde njs v loveku silu k tomu, aby po tom,
o uzrel zbyton celok, neutiekol pred nm do kadodennho onanovania, ale aby v om
v pravde vytrval st a stal sa tak tm, m je, toti lovekom, ku ktormu v bytnosti patr
zbytonos?
K sprvnemu prstupu k tmto otzkam ukazuje cestu Heideggerova metda. V
Byt a ase, ktor rozvja otzku po zmysle bytia, Heidegger nachdza genilny spsob ako
k takto na prv pohad neprstupnej otzke pristupova. V predchdzajcom boli
ponknut vchodisk k prekroeniu spomnanch zahalenost zbytonosti. K prvmu bola
spomenut sksenos smrti. Tm, e kad m prstup k sksenosti smrti, z nej rob a
prli veobecn zleitos, ktor v konenom dsledku nemus ni hovori. Preto je
potrebn v kontexte celku zbytonosti podrobnejia analza tejto sksenosti. K druhmu
spsobu zahalenosti, boli uren dve cesty prekroenia, ku ktorm sa prechdza v
nvznosti na prv vrstu a to skrze fenomn smrti v pecifickom kontexte. V druhej je
jednak potrebn spochybni el osebe a jednak prinavrti spojitos partikrneho a
celku. I v tomto prpade mono hovori o prlinej veobecnosti, i abstraktnosti, ktor
zamedzuje bliiemu prstupu k problematike, ktor sa m alej, tm viac ukazuje pre
bytie loveka naliehavejou. Heideggerovm rieenm je obrat k loveku sammu. Nejedn
sa vak ako aksi teoretick pojem, ale skr o faktick sksenos ivota. Kovm je tu
Heideggerov vraz formale Anzeige, ktor oba v predolom spomenut (prv a druh
vrstvu) spja v podstatnej rozlinosti tradinej vety Vetci udia s smrten s tou pre
kadho naliehavou Ja som smrten. Poda Heideggera je toti v prstupe k otzke po
zmysle bytia najdleitejm uvedomenie si toho, kto sa na tto otzku vbec pta. Z tohto
dmyselnho obratu vznika slvna Daseinsanalyse.

II.
Z Heideggerovho vzoru sa d teda vyvodi, e i v rieen problematiky zahalenosti
zbytonosti je potrebn sa obrti k tomu, kde sa vbec videnie tejto problematiky
nachdza, resp. k tomu, odkia takto ptanie sa vbec pochdza. Jedn sa o urit obrat
k otzke Komu sa to takto ukazuje?. Ak by bolo prv vrstva, v ktorej sa zbytonos
zahauje, mon nazva benou/ kadodennou a druh zas ako nihilisticko-egoistick
(nihilizmus tu je vak potrebn vnma v zmysle Nietzscheho pasvneho nihilizmu), potom
toho, kto obe vrstvy takto vid, je mon nazva filozofom. Preo vak tomuto da atribt
filozofa? A ako sa tento fundamentlne odliuje od spomnanch, doposia nevyjasnench
benho/kaodennho a nihilisticky-egoistickho? Ponajprv je potrebn upozorni na
urit nezrovnalosti ukazujce sa v takomto rozlen na tri typy. V prvom rade je zatia
neoprven samotn rozlenie. Jedn sa tu o problm zaloenia tejto diferencie. K tejto
otzke na tomto mieste ete nie je mon sprvne pristpi, nakoko k tomu, aby sa o nej
mohlo pojedna, bude potrebn nahliadn k problematike diferencie samej a to v om
ona ako tak m svoj zklad. Preto i toto poiaton typologick rozlenie sa berie zatia
ako predben, s tm, e v priebehu pojednania sa od neho plne upust a bude nahraden
inm k diferencii blim. Druh nezrovnalos, ktor sa v rozlen ukazuje, spova v
kruhu, ktor v takto chpanej svislosti zahalenosti, resp. poodhalenia zbytonosti,
vychdza najavo. Na jednej strane sa hovor o dvoch spsoboch zahalenosti zbytonosti, na
strane druhej o spsobe, ktor bol nazvan filozofickm a ktor sa odhalil ako urit
podmienka monosti videnia predolch dvoch spsobov. Ako sa to m s tmito dvomi
stranami? Nejedn sa o aksi vdy prtomn transcendentlny kruh? To, e sa vbec
zahalenos zbytonosti ukazuje, je mon len na zklade uritho jej poodhalenia. Tto
jedna strana kruhu je celkom pochopiten a odkazuje k tradinej transcendentlnej
figre podmienka monosti. Nezrovnalos vak prichdza vo chvli, ke sa vyjav druh
strana kruhu ako to negatvne toho, o podmieuje. V tomto kontexte to znamen, e
poodhalenos zbytonosti je mon len na zklade zahalenosti zbytonosti a v tomto
spsobe je to, o m by zakladan zrove tm, o zaklad to, o m by jeho zkladom.
Kruh vyskytujci sa v rozlen, ba v bytnosti samotnej diferencie si vma i Heidegger v
jeho pojednan o onto-teologickom ustanoven metafyziky. Ako rieenie ponka miesto
zamerania sa na leny diferencie, tzn. v tomto prpade jednak na ben a nihilistickoegoisticky spsob a jednak na filozofick spsob, nahliadn diferenciu sam. Teda i tto
nezrovnalos v rozlen odkazuje na diferenciu.
7

Druh nezrovnalos vak ukazuje i in zleitos, ktorou nadvzuje na otzku o

dvode nazvania spsobu, ktor sa odliuje od tch spovajcich v zahalenosti, t.j.
filozofickho. Bolo povedan, e tto podmienka monosti m charakter negcie, ktor
nakoniec st do, pre myslenie zvrtenho kruhu, dialektiky. Chce sa tm teda poveda, e
filozofia m negatvnu povahu? Je filozofia negcia a to prve vaka tomu, e je uritm
spsobom zkladom? Nepoodhauje sa tu tm aksi najzahalenejia svislos medzi
negciou, nim a zkladom? Nevyviera z toho dvodu prve z takejto negatvnej povahy
filozofie to, e poodhauje zbytonos v jej pravej povahe a tak sa vymyk zahalenosti?
Nevyjadruje prve tento kruh to, o je bytnosou zbytonosti? Ak sa m teda vbec tto
esej o zbytonosti niekam posun, je nutn pojedna o filozofii. vaha sa tak vyvinula k
otzke o je filozofia?, ktor a m osvetli vetky predol.
Ako pristpi k tejto otzke? I v tomto prpade je vhodn myslie obrat v otzke z toho
ptanho k tomu ptajcemu sa. Kto sa najviac a najastejie pta po bytnosti
filozofie? Nikto in ako filozof sm. Otzka o filozofii, o jej bytnosti tak odkazuje k
filozofovi, k tomu, ktor sa ju pta. Kto je filozof? Ak by padol spoah na predstavu
common sense, potom by sa filozof ukzal ako niekto sksen (ediv bradat starec),
ktor chli mdrosti o ivote. Je vak filozof, ktor sa pohybuje v spomnanom kontexte
otzok, tmto typom, t.j. niekm sksenm (mdrym starcom), ktor nesymbolizuje ni
in ako prve onen spoah, ako mdros v zmysle prehadu, ako urit istotu a radu, o
ktor sa lovek me oprie, na ktor me s istotou padn? Nefunguje prve takto
tvrdenie o filozofovi ako ist kamufl common sense2? Je potrebn sa zamyslie nad tm
2

Ke sa hovor o kamufli, nejde o to vyjadri nejak konpiran teriu, ale skr o to, o hovor
samotn pvod slova, toti z franczskeho camoufler, o znamen maskovanie. Maska obvykle sli k
tomu, aby zakryla nieo, o nem vyjs na povrch. o sa teda maskuje tm, e sa filozof v diskurze
common sense prestroj za starca? V odpovedi na tto otzku je potrebn si uvedomi, e to, o zakrva,
implicitne odkazuje na to zakrvan. V kamufli nejde o ubovu a len z toho dvodu je mon to, o
je za maskou, to, o m by zakryt odhali. Sta uvies dva fenomny, ktor pomu vyjasni toto
intencionlne odkazovanie v zakrvan. Prvm fenomnom me by prve najbenejia konotcie
kamufle, toti vojensk maskovanie v terne. Maske, ako odev, ktor sli k zamaskovaniu napr. v
lese, maj svoj el v splynut s prostredm. To, o sa maskuje je urit vynievanie. Nesmie sa toti
narui oakvan (zvyk) a poriadok. Z toho vyplva, e maska sli k zakrytiu nieoho, o v danom
prostred nem by. Maska m zakrva v istom zmysle urit nebytie. Druh fenomnom me by
zakrytie udskej mrtvoly plachtou, resp. vrecom. Tento fenomn maskovania m odlin povahu od toho
prvho. Nejedn sa u o intenciu plnho zakrytia, v ktorom sa ma poprie samotn fakt vynievania. V
tomto fenomne sa tento fakt u poprie ned, o sa maskuje je jeho hrzostranos. Na tomto mieste je
mon si povmn uritej analgie s dvomi spsobmi zahalenosti zbytonosti. V om sa vak vaka
tmto dvom fenomnom dar vyjasni odkazovanie v zakrvan? Vo svojej stave Platn uva metdu
zvenia, ke sa sna analyzova duu. Duu ako to najvntornejie, to najskromnejie dva do
analgie so ttom, ako tm najverejnem. V prvom fenomne plat, e maskovanie je najvyej monej
miere prve vtedy ke sa maske podar zakamuflova protiklady. To znamen, e idelna maska, maska
vo svojej dokonalej forme, najvydarenejia maska, kamufluje biele za ierne a naopak. Prv fenomn
objasuje, e idelny pojem masky v sebe zahruje odkazovanie protikladov. Druh fenomn sa netka

do akej miery je filozof tm sksenm a do akej miery je mnostvo sksenosti tm

iadanm u filozofa. Ako chpa v tomto kontexte dialektiku sksenosti? Nemono ou do
uritej miery ospravedlni cenzru? Nie je tomu tak, e informcia otvra, ale zrove i
zatvra urit cesty udskho myslenia? D sa toti s istotou tvrdi rovnica nesksenho a
hlpeho? Je mon, e naopak hlposou sa zd myslie si, e m viac sksenosti, tm
lepie. I cenzra, tzn. nevedie me ma svoju svetl strnku. Prkladom me sli ist
typ odvahy, ktor svis s nesksenosou. Ten, ktor je sksen a teda v istom spsobe
star nem odvahu do nieoho novho. Nem sily ani k tomu, aby odhalil zbytonos,
pretoe primn filozof nie je takm, ktor je plne v kvietizme, v neinnosti, ale naopak
zo zporu / negcie zbytonosti erp silu aby ju odhalil. Jedn sa o aksi tok z vntra,
o ktorom ete bude pojednan. Nesksen m teda odvahu v zmysle Kantovho Sapere
aude Incipe. To je kategorick imperatv pre nesksenho (mladho) filozofa.
Predstava, na ktor je teraz kladen draz je mon zjednodui v tze: Filozof je
sksen. Tto predstava, ako u bolo povedan, m konotova mdros, spoah a istotu.
Ak sa prijme spomnan pekulcia, e zrejmo sa nkajca predstava je kamuflou
common sense, potom z jej vyjavench aspektov vyplva, e

filozof nie je sksen

(starec), ale naopak nesksen, ktor je pln pochb a neistt o sebe samom. Filozof nie je
sebavedom (proti pojatiu Emersona) ale skr ten (mladk), ktor sa najviac zo vetkho
pta a nikdy si nim nie je ist. (Je samozrejme otzkou hodnou zamyslania do akej miery
je vek loveka ovplyvnen asom. Je as v zmysle retencie preitho a protencie
oakvanho tm podstatnm, o uruje i charakter pochybnost? Analza asu by vak
zaviedla tto vahu a prli mimo jej tmu a poznmka o svislosti veku a asu m by
teda len otvorenm horizontu, ktor tto vahu vdy sprevdza.)
Tma zbytonosti vedie k jej zahalenosti, t zas k tomu, o jej videnie predpoklad,
t.j. k tomu filozofickmu. Filozofia by mala by teda uholn kame, na ktorom cel tto
vaha stoj. Avak akonhle by sa vyslovila otzka o filozofii, jej myslenie by sa dostalo do
u plnho zakrytia, ale zakrytia toho, o vad, o je neprjemn, o sa nehod, o vyruuje. I pri tomto
fenomne sa teda ukazuje ist privatvny charakter masky. Ako teda v rmci takto chpanho odkazovania
v zakrvan chpa prestrojenie filozofa za starca? Ete predtm ne je mon pristpi k tejto otzka, je
potrebn ospravedlni spoliehanie sa na common sense. Zd sa by nanajv nevhodn dva do
svislosti urit predstavu o vzore so samotnm vystihnutm charakteru a to o i len za elom
odkazovania. o teda ospravedluje toto vychdzanie z bench a naivnch predstv? V prvom rade je
potrebn spta sa na pvod tchto predstv common sense. Tieto predstavy, i napriek tomu, e s asto
nevslovn, zohrvaj v udskom rozumen dleit lohu. Ich zvltny charakter spova v tom, e si
nenrokuj objektvnu platnos, s mlhav, neobhjiten a teda i nevyvrtiten. Ich pvod nie je jasn.
Zatia o rozlin poznatky sa daj bezproblmovo v dnenej informanej dobe vystopova, predstavy
tohto druhu sa ukazuj vslovne len zriedka a to napr. v umen. Pre ich vysvetlenie je mon si pomc s
im prbuznm pojmom stereotypu. Stereotyp je urit zjednoduujca predstava prisudzujca bez
rozlenia urit vlastnosti k tomu, aby ich zvraznila.

perplexi. Preto je potrebn sa pri ptan sa na bytnos filozofie, pta inm spsobom, t.j.
tm, e sa otzka zamer na toho ptajceho sa. Krtkym exkurzom k benej predstave
filozofa malo by poukzan na to, e filozof je v pravde pochybujcim o sebe i o tom, o
rob, o sa prejavuje mimochodom i tm, e je ten, kto sa najastejie pta otzku po
filozofii. Rozdiel medzi filozofom a vedcom mimo inho spova i v tom, e vedec sa tak
asto nepta po bytnosti svojej vedy, ako tomu rob filozof vo vzahu k filozofii. I z toho je
teda mon vyvodi, e tomu, kto sa najviac pta po filozofii je vlastn pochybnos a
neistota.
Pochybnos o filozofii sa prena na toho filozofujceho. Je to prve nesksen
(mlad) filozof, ktor m vinou pochybnosti o sebe samom, t.j. i je, alebo nie je
filozofom. To, i i v skutonosti je, alebo nie je filozofom sa vak uke a tm, i je
schopn prekroi tieto svoje pochyby. To sa mu podar, ke si uvedom, e filozofia m
performatvny charakter. Na to, aby nesksen filozof mohol prekroi pochybnosti o
svojej autenticite, mus si uvedomi, e jedinou monou cestou, ako to zisti, je poksi sa
nm sta3. Miesto toho teda, aby sa nesksen filozof neustle trpil otzkou o tom, i je
tm, m je, mal by sa zamera na to, ako sa sta tm, m je. Toti menovite by sa mal
spta: Ako sa sta filozofom? I pri tejto otzke sa ukazuje, e vbec netreba uteka od nej
aleko, ba prve naopak je potrebn sa zdriava v jej blzkosti. Filozofia je reflexia ve
svetle otzky a problmu (Heidegger). Filozofia by mala riei (vyrovnva sa) nejak
problm, nejak otzku.

Kde vak upresnene spova ten problm? Je potrebn si

uvedomi, e podstata problmu nespova v om samom, ale vdy odkazuje k celku, ku

kontextu, ktor sce nemus by vidno, ale predsa je tam (Freud: neurza - nevedomie).
Problm, na ktor sa m filozof zamera je prve to, z oho vychdza, tzn. otzka po
podstate filozofie a to, o ju oddeuje, resp. rozliuje so vetkm ostatnm.

3 To whom it may concern: I have decided to end my life because I no longer exist. A person should
amount to something and not float around the earth like a ghost. (film The Double (2013) dir. Richard
Ayoade)

10

III.
Z predchdzajceho mono vyvodi, e pojednanm o filozofii a jej zvltnom spsobe
ptania sa sa odhauje postup ako riei lohu tejto eseje, ktor, ako bolo uveden,
spova na pojednan o elu samom v sebe a o vzahu jednotlivho k celku. Zahalenos
zbytonosti odkazuje k filozofii, t zas k filozofovi. Filozofovm urenm je prve to, e sa
filozofom mus vdy stva a to tm, e sa zameriava na otzku, i problm, ktor sa
odhalil ako problm toho, z oho vbec on vychdza, teda na problm Grundu.
Zjednoduenie povedan sa filozof v zmysle performatvnej filozofie m sstredi na
neistotu a pochybnos, z ktorej vbec otzka, i problm filozofie pochdza. Filozof sa
stva filozofom v otoen otzky. Filozofick otzka sa tak ukazuje v pecifickom svetle,
toti v takom, e takto spytovanie sa sa pred tm, ne vbec pristpi k tomu, o chce
pojedna, zameriava na to, z oho pochdza. Je to uritm spsobom krok sp, ono
pecifikum filozofickho ptania sa. Ako Heidegger vystihuje v onej zkladnej otzke
Metafyziky: Preo vbec nieo je a nie je skr ni?, jej pvodnos a prvotnos sa uke a
vtedy ke sa obrti na seba samu, toti Preo preo?
V tomto bode je u mon pojedna o spomnanej sksenosti smrti, ktor hr spoiatku
dleit lohu pri prvom druhu zahalenosti zbytonosti. Je znmou zleitosou to, e
filozof sa zameriava na smr. Simon Critchley v jednom svojom videu na youtube teatrlne
koketuje so smrou na streche vysokej budovy, aby performatvne ukzal, v akom zmysle
je filozof spojen so smrou. By slobodn pre neho znamen, by slobodn k akceptcii
vlastnej smrti. Tento typ vzahu m vskutku vo filozofickej tradcii velk zastpenie od
Sokratovej Apolgie a k Heideggerovej autenticite konenosti (Freiheit zum Tode). Je
nutn sa vak spta, i tento spsob vzahu filozofa a smrti je jedin mon. Tto
alternatvna otzka sa ukazuje mysleniu a vtedy, ke sa pojem smrti podrob uritej
analze. Je mon zomiera, resp. zai smr len v tradinom zmysle fyzickho znienia
tela? Ak by sme prijali tradin ditinkciu zpadnej filozofie medzi telom a duou (resp.
duchom), potom je mon sa spta i na smrtenos due (ducha). Dejiny filozofie s vak
preplnen dkazmi nesmrtelnosti due, ako je teda mon spta sa prve na jej
smrtenos? Ak sa toti prijme tradin dualistick pojatie, potom je potrebn i dba jeho
pravidiel, ktor spovaj v tom, e to smrten je len telo a to nesmrten zas dua.
Samozrejme v dnenej dobe sa filozofia pohla o mnoho alej a tradin dualizmus dvno

11

prekonala.4
Predsalen mono poloi otzku o smrtenosti due, avak v trochu pozmenenom
zmysle. Je stretnutie smrti a filozofa isto fyzickou zleitosou? 5 Alebo je smr to, o om
filozofovia vdy len premali? Tvrdieva sa, e filozofia je umenie, ktorm sa m naui
zomiera. V akom zmysle toto mono vnma? D sa to vnma len tak, e je to aksi
predjmanie a zmierenie sa s vlastnou konenosou? Nie je vak mon hovori i o uritej
smrti ducha, s ktorou sa filozof pecificky stretva a ktor sa poas svojho ivota u
zvlda? Je teda mon myslie tak spojenie filozofa a smrti, ktor sa prejavuje inm
spsobom a to tm, e filozof zomiera svetu kvli filozofii. Mono by sa to dalo prirovna
k tomu, ako prv kresania zomierali pre Krista. Jednm z prvch nahliadnut tohto idelu
je nzor o filozofickom pohrdan kariri, o nadasovosti jeho povolania / vyvolenia. Je
toti povahy isto metafyzickej, nad-svetstkej. Tejto svislosti si vimol Nietzsche, ke
hovoril o asketickch ideloch. Avak nie len toto, spomenut svislos zomierania ide
hlbie a to tak, e sa otvra monos toho myslie zkladn vzah loveka k svetu skrz
smr (tak telesn ako i duchovn). V tomto zomieran potom mono hada i ono Selbst, a
to prostrednctvom princpu, ktor opisuje M. Scheler ako Asket des Lebens, z negcie sa
zskava sila.
V tomto pecifickom zomieran ducha svetu sa odhauje metda, ktorou by mala
by rieen loha tejto eseje, toti poodhalenie zahalenosti zbytonosti tak prvho ako i
druhho typu. Z predchdzajceho mono oprvni dvody toho, preo m opodstatnenie
skma filozofa v jeho konkrtnosti v tom, ako sa on ako jednotlivos (individualita)
vzahuje k celku (spolonos). Tento vzah je charakterizovan smrou. V nasledujcom
m by ukzan, ako sa pri prvom type zahalenosti zbytonosti vaka sksenosti smrti
odhauje zbytonos (bude sa jedna o tmu hladu, nenaplnenosti idelov a o tom, o
ukazuje zbytonos v tom najiarivejom svetle) a zrove ako sa pri druhom type
zahalenosti vyskytuje smrtenos ducha tak nutne ako smrtenos tela. Tm sa uke ako
spochybni el osebe a oprvni spojenie partikulrneho a celku.

Ateizmus by sa tomuto vbec neudoval avak u neho sa smrtenos due vymiena s nesmrtenosou
tela v zmysle Carpe diem tto esej je kritikou tak jednho ako i druhho.
5 S. Critchley o tom napsal cel knihu (Kniha mtvych filozofov).

12

IV.
Prv najiria, najpovrchnejie vrstva zahalenosti zbytonosti spova v tom, e celkov
fenomn zbytonosti je zahalen. Zd sa, e takto stav udskej existencie m idelny
charakter, u len z toho dvodu, e by bolo vemi zloit si v realite predstavi tak
faktick existenciu, ktor by nemala sksenos onoho pdu idelu, smrtenosti tela, i
hladu, ktor sa neustle vracia (Nietzsche - ven nvrat toho istho).
Pred tm, ne bude venovan priestor samotnm fenomnom, v ktorch sa
zbytonos odhauje, je potrebn pojedna o tom, preo sa takto odhalen zbytonos
neurd v jej odhalen a op akoby v kadodennom poriadku upad do zabudnutia. Bolo
povedan hne v vode, e zahalenos zbytonosti mono pozorova v dvoch vrstvch. T
prv najpovrchnejia, predsa vak najrozrenejia spova v tom, e sa nepresahuje k
celku, ale zostva v partikulrnosti. Je samozrejm, e celok sa v partikulrnom vyjadruje a
teda tento presah tu je, je vak zahalen. Ako modelov prklad bola spomenut sksenos
smrti. V nej sa do partikulrne usporiadanho zmyslu vkradne nezmysel. Tto neistota
otzky preo? smrti vak v kadodennom partikulrne usporiadanom ivote nem
podstatn miesto a op sa po nijak pecificky stanovenej dobe smtku / trchlenia
navracia k zahaleniu. Fenomn toho, e z partikulrneho sa neprechdza k celkovmu, inak
povedan odhalen zbytonos sa zahauje, je potrebn objasni a tak z neho vychdzajc
prejs k fenomnom, ktor najvernejie odzrkaduj procez odhalenia a zahalenia
zbytonosti.
Zbytonos sa odhal, v odhalen vak nevydri. Preo je tomu tak? Ako jeden z
najblich dvodov mono uvies ten, e samotn povaha loveka spova v tom, e
had zmysel. Znmy viedesk psychiater a psycholg Viktor E. Frankl toto vystihuje
pojmom va k zmyslu. Tento termn Frankl chpe ako aspekt seba-transcendencie.
lovek siaha zo seba sama k nejakmu zmyslu. Ak sa teda i konkrtnemu jednotlivcovi
odhal zbytonos, z povahy jeho bytia vyplva, e v takomto vyprzdnen zmyslu, bude
siaha, resp. sa obzera po zmysle. V tomto kontexte chpania potom mono i poukza na
problematinos depresie. Bytostn depresia nie je o tom, e by jednotlivec nebol schopn
vidie zmysel. Zmyslov je po ruke dostatone (rodina, karira, lska, slva). lovek je v
rmci svojej povahy uspsoben zmysel vidie, hada. Problm bytostnej depresie
spova v tom, e lovek ou zasiahnut odmieta ich platnos. Takto lovek presahuje z
partikulrneho k celku. Bytostn depresia tak nie je akousi pasvnou chorobou, ale naopak
aktvnym presahovanm k celku.
13

To svis potom i s hladom. Na jednej strane je hlad danosou. lovek potrebuje

jes kadodenne. Jednoduch vynechanie obeda, i veere, nabra cel rozvrh a radiklne
men to ako loveku je. lovek zrazu nie je schopn fungova v takom rytme, ako si
zaumieuje. Je to urit vykoajenie. V tomto zmysle udriavania sa v presahovan
zabehnutch koaj, hlad nie je len danosou, ale i vkonom (Je tak esenciou ako i
existenciou.). Vo fenomne hladu sa neukazuje iba nutnos, ale i monos. lovek vak
neme zosta vene/absoltne hladn. Jedin filozoficky oprven spsob potravy v
tomto kontexte je vntorn kritika zbytonosti. Scheler to vystihuje svojm pojmom Askt
ivota. lovek ako neinsagenkoennen v tomto nie tomu, o ho pud, v odmietnut
zskava prve silu k duchu. Ukazuje sa tak, e hlad nemus nutne vies k vyhladovaniu, ale
jeho potravou me by prve to, o ho nenapa, ale skr udriava.
Predsa vak prleitostn odhalenos zbytonosti nepresadzuje svoju moc a op sa
zahauje. Ako bolo povedan u v vode, toto optovn zahalenie m svoj formlny dvod
v tom, e sa z partikulrneho neprekrauje k celku. Nie je tomu vak tak, e by sa celok
popieral, ako tomu je v druhom spsobe zahalenosti zbytonosti, ale skr tak, e celok sa
zakrva, je tu a predsa tu nie je. m to vak je, e lovek nevydr pri odhalen
zbytonosti? Ako u bolo uveden jeden dvod spova v povahe loveka, ktor je vou
k zmyslu. Ako druh podstatn dvod mono uvies samotn fenomn toho, e lovek
vydr len zriedka pri nieom dostatone, resp. sprvne dlho. Toto tvrdenie sa vak na prv
pohad jav nepravdivm. asto toti lovek zostva pri nieom prli dlho, vi zvislos.
Avak nie je toto len privtna strnka vdre, toti podahn pudu, i zvyku? Lebo v
tchto sa lovek nechva vies, nie je slobodnm vkonom, nie je autentickm. Pascal vo
svojch rozjmaniach nad mrnosou hovor, e vetko udsk neastie pochdza z
jedinej veci, a to z tej, e udia nevedia osta pokojne doma v izbe (Mylienky, II/139).
lovek m celkovo slab schopnos vdre a trpezlivos je skr cnos, ktor treba aktvne
trnova, ne e by bola akousi danosou. V naej dobe pre-miery / nadbytku informcii,
mimo inho vaka internetu, sa tento fakt ukazuje ete zretenejie. Je tu mono pozorova
urit povrchnos, ktor sa rozmha ako charakterov rta naej genercie wikipdie.
Prli mnoho, i nadbytok nie je sprvne vnma len ako pozitvum, ale je potrebn vidie i
jeho temn strnku. Jednm z jej otieov je prve ono heslo Niekedy menej je viac.
Rozmha sa tak udsk vedenie, ktor sa paradoxne pohybuje v dialektike: Vieme vetko,
mme prstup ku kadej informcii, predsa vak iadnu z nich nevidme vaka jej prli
vekmu kontextu dostatone. A tak ak v minulosti, v dejinch myslenia zabraoval
vedeniu aksi nedostatok, i cenzra, dnes k tomu istmu fenomnu, k nedostatonmu
14

vedeniu prispieva presn opak. U nejde viac o to rozri (kvantita), ale redukova. Filter
(kvalita) sa stva primrnym prostriedkom vedenia6.
Toto odkazuje k hladu, ako tomu, o predchdza i vedenie. Hlad sa vzahuje tak ku
vli k zmyslu, ako i k tomu, e lovek nem vdr. Preo by mal by vak hlad onm
kovm (paradoxne saturlnym / Marion) fenomnom, z ktorho sa vysvetuj ostatn?
Minimlne k vdri je mono poznamenena, e i ten najv leoch sa postav z postele,
ke je hladn. o vak tento hlad znamen? Ako ho charakterizova? V jednom zo svojch
interview iek poznamenva, e to, preo je vemi ak definova pojem Event
spova nie v tom, e by bolo ak njs aksi konkrtnu definciu, ale v tom, e je ich a
prli vea. To ist plat o hladu. Hlad je zd sa prli irok pojem na to, aby mohol by
jednoducho ohranien (definovan). M sa za to, e kad fenomn mono ohranii z
rznych strn a tak vznik aksi komplex defincii, aksi komplex porozumen, ktor
fenomn pribliuj. Otzka, ktor je pre filozofiu zd sa kovou je t, i v tomto
komplexe vysvetlen figuruje tak, ktor je podstatn, ktor sa k pojednanej veci (fenomn)
dostva najbliie, ktor vyjadruje jeho bytnos. Napr. americk filozof R. Rorty je proti
tomuto poatiu prvej filozofie, tj. toho, e v rmci komplexu vkladu je nejak z nich
privilegovan. Dokonca tvrd, e dejiny zpadnho myslenia s prve hadanm tohto
pvodnho nhadu.7 Tto problematika neme by na tomto mieste pojednan a nie to
ete vyrieen. V nasledujcom bud predloen urit vklady, resp. fenomny hladu a z
nich sa bude v rmci kontextu eseje pojednva o tom, ako sa zbytonos v partikulrnom
odhauje a preo sa v om i naponhle zahauje.
S m teda svis to, e lovek je hladn? Samozrejme, e ke sa povie to, e
lovek je hladn, nemysl sa tm iba obyajn hlad po potrave, ale skr to, e lovek je
bytostne hladn. Tento bytostn hlad m svis so zbytonosou a to nie len ako v odhalen,
ale i zahalen. Jedna z Lacanovch najpopulrnejch mylienok je t o tdiu zrkadla. V
tomto tdiu si diea v rozmedz pol a 2 rokov prostrednctvom zrkadla vytvra obraz
nieoho dokonalejieho druhho8, ktormu sa nikdy nebude mc vyrovna a to z toho
dvodu, e tento v druhom dokonalej obraz m princp prve v jeho naven. Inak
povedan, diea vid v zrkadle obraz svojho tela, ktor sa zd zvonka celistvejie ako ho
ono samo zvntra vnma a tak sa do jeho vnmania o sebe dostva tto medzera. Tto
medzeru mono chpa ako hlad.
6 V tomto potom mono bada urt lohu filozofie 21. storoia, ktor nem prina nov informcia, ale
skr m ui / ukazova to, o je dleit, resp. podstatn, to, o je potrebn prostrednctvom filtru
vynecha, i podra.
7 Ritter, M.: Patokova fenomenologie jako prvn filozofie a psna vda (Filosofick asopis)
8 To druh je vdy lepie.

15

Ako u vak bolo povedan, fenomn hladu, tak ako kad in fenomn m
komplex rozumen a obmedzi sa iba na jedno by bolo prli zjednoduujcim. V tomto
zmysle sa na fenomn hladu bude iba akosi zvonka nabieha narkami a tak vytvori
zdanie hladu, ktor sa neobmedzuje na isto pozitvne vedenie, ale ktor v sebe skrva
presne to, o je bytostne hladu vlastn, toti onu medzeru. Ve prve v tomto sa ukazuje
spojitos hladu s filozofiou. V om toti spova aro a zrove zfalstvo filozofie? V tom,
e je podstatne naviazan na hlad. o to vak znamen? Filozofia sce ponma aksi
odpovede, avak nikdy nie definitvne. Pretoe tento hlad je bez konca, nemono ho
naplni / zaloi niem (lebo je sm zkladom). Z toho dvodu je potom jasn, preo
filozof zosobuje neistotu a to v tom zmysle, e kad rno a kad veer spytuje svoje
svedomie o zmysle existencie. Filozofick hlad to je prve tento div zfalstvo nad
venm oarovanm.
A. Maslow zaklad svoju teriu o ludskej motivcii prve na tom princpe, e
lovek je neustle/trvale postrdajci tvor (Man is a perpetually wanting animal). Napr.
kultra je potom to, o sa star o to, aby nebol hladn. V rmci konceptu hladu sa ukazuje
realita (Existencia) ako toto vyrovnanie sa (miera) s hladom (Grund). I dejiny mono
chpa tak, e s akmsi bojom loveka voi neistote (hlad) cez rzne istoty. Istota je
odpoveou na ven otzku hladu. Filozofia, ktor do svojho myslenia nazaha hlad nie
je primnou a neodhauje tak predpoklady, z ktorch vychdza, vyhba sa tomu, z oho
pochdza (Ursprung). Tak napr. Levinas vemi obozretne podotka, e Heideggerov
koncept Dasein nem hlad. Nejde vak o to nema hlad, ale skr nezakrva ho a tak ho
zvlda.
Ako inak ete nara/nabieha k fenomnu hladu? Monoe je hlad aksi vntorn
sksenos (Battaile), ktor je za/na hranici, s tm o om je mon hovori. Mono prve
preto nemono zasiahn hlad akosi priamo. Mono prve preto hlad neustle unik,
pretoe i toto chcenie ho ohranii u v sebe predpoklad hlad. Je to hlad po hlade a z toho
dvodu je aksi priamy prstup k hladu osebe nemon. Je tomu asi tak ako vo filozofii
nemeckho idealizmu, kedy sa v jej rozhran vedenia, v zornom uhle jej poznania, toti v
rmci urenia myslenia v subjekt-objektovej ditinkcie, subjekt vdy skrval a tento nutn
nik subjektu (spovajci v tom, e zameranie sa na subjekt (a teda ako na objekt) u vdy
subjekt predpoklad) koniec koncov odhalil projekt nemeckho idealizmu ako nemon.
Mono alou svislosou / narkou, ktorou sa m dosta k hladu je jeho konexia
so zvislosou. Tto spojitos sa ukazuje napr. v rmci nboenskho kontextu. Kristus na
poslednej veeri podval nie len chlieb ale i vno (Nie len z chleba ije lovek). lovek je
16

hladn a tento hlad sa akoby v extrmnosti prejavuje cez zvislos. To, e zvislos jednak
svis s neodolatenou tbou po nieom (oral) a tak ukazuje na podstatn medzeru,
hlbinu, i priepas v bytnosti loveka a jednak je zleitosou, ktor v konenom dsledku
loveka nutne vytrhne z kadodennej reality, z nej rob priam idelny fenomn, na zklade
ktorho je mon sa k hladu pribli ete bliie/ narazi na neho ete silnejie. To vak
nie je tmou tejto eseji a z toho dvodu zamyslenie tohto typu mus by ete len na
patrinom mieste vykonan.
Hlad, kee je chpan ako aksi predpoklad k realite, mus nutne svisie s
druhm. V akom zmysle mono vystihn vzah hladu a druhho tak, aby sa o
najvernejie ukzala zrove jeho konexia so zbytonosou? Pascal vo svojch u
spomnanch rozjmaniach o mrnosti dvtipne poznamenva, e lovek si vinou
vyber povolanie poda toho, o vnma ako dobr, na o poul urit chvlu. Scheler zas v
prci Vorbild und Fuehrer tvrd, e kad lovek m vzor, poda ktorho kon a ktor je
pre jeho konanie urujcim, tzn. toto konanie podmieuje. Idel, resp. vzor sa tak ukazuje
nie len ako to, o uruje loveka v konan (existencia), ale i ako to, o ho charakterizuje
(esencia). Ak sa toti v povolan, ktor si vyberme skrva voba dobra, ktor sa sname
dosiahn, potom ono modern nes loveka poda toho o rob, ale ak v skutonosti
je je iba zahalenie tejto skutonosti. Idel tak nem svoju pecifick asovos len v
budcnosti, ako sa povinou mysl, ale je tie dleit skrze predpoklad konania, tzn. v
minulosti a takisto ako to, ako sa lovek prezentuje.
Z toho dvodu je vzor/ idel primus inter pares - je prv druh vbec. Vznik
potom otzka, i existuje ist lovek, m sa mysl to, i existuje autenticita indivdua,
ktor nie je len participciou na akejsi a-priori, istej, idelnej dokonalosti, z ktorej
samotnho princpu vychdza jej nedosiahnutenos. Jednoduch odmietnutie vzoru, ktor
mono pozorova u mladch, ona reblia v sebe samozrejme skrva paradox toho, e i to
nema vzor, by autentick je idel.
S touto otzkou potom svis to, o hovor tak Kant ako i Scheler o gniovi. Toti,
e je bez vzoru, o teda z hadiska toho, e kad lovek m vzor je mylienka hodn
pozornosti v rmci pokusu o hadanie istho loveka bez idelnych dokonalost. Gnius
je zbavenie sa idelov. Ak sa zbavme romantickho pojmu gnia a budeme hovori len o
istom/autentickom loveku potom sa hadan konexia odhauje. lovek je hladn pre
idel v tom zmysle, e jeho konanie je podmienen vzorom, absoltnym druhm v zmysle
primus inter pares. Akejsi istoty (ideality) sa vak nedosahuje dosiahnutm toho ktorho
idelu, ale naopak vzdanm sa ho. o to znamen? Je to uvedomenie si zbytonosti idelu.
17

V tomto zmysle sa prekrauje z partikulrneho k celku vaka vydran v hlade a odrieknut

si idelu (sustine et abstine). Autenticky zbyton lovek nem idel v tom nema idel,
ale plat pre neho presne to, o u bolo povedan o potrave filozoficky ospravedlnitenho
hladu, toti jeho potravou me by jedine to, o tento hlad udruje a nezapa. Jeho vdr
neme spova na pozitvu odvodenho z negatva, ale isto na negatve. Ide o zastavenie
sa neistoty na pol ceste pred istotou. Je nedokonalosou, nie vak v rmci celku
dokonalosti.
Bolo pojednan o hlade avak nie priamo, ale skr tak, e sa na nabiehalo/naralo
skrz komplex svisiacich fenomnov. Je toti mon spta sa na hlad otzkou o je to?
Je toti mon hovori o hlade ako o inom scno? Jeho ontologick diferencia spova v
tom, e scno v jeho scnosti tenho umouje v zmysle transcendentlneho
predpokladu. V rmci takhoto rozhrania je potrebn sa spta na to, i vbec mono
hovori o hlade ako o fenomne. Nie je tomu skr tak, e hlad podmieuje fenomn, sm
vak zostva skryt a to v tom spsobe, e prve to o on umouje jeho nutne i zakrva?
V kontexte zbytonosti, druhho a hladu vak mono hovori taktie i o inom fenomne,
ktor tieto svislosti ukazuje ete jasnejie. Je to prve u asto spomnan Pascal, ktor
tento fenomn odhauje: Kto chce dokonale pozna udsk mrnos, nech pozoruje
priny a nsledky lsky. (Mylienky, 162). Je to teda lska onen fenomn, ktor m
najjasnejie ukza svislos druhho, hladu a zbytonosti a tak dovies tto as
pojednania k cieu, toti k tomu odhali pre partikulrne mrnos celku.
Ten kto skutone poctil hlad vie, e najviac chut druh. Spomeme len na to
kandalzne pohorenie Rimanov nad praktikami kresanov, ktorm nakoniec i oni sami
podahli, nad onm poieranm tela Syna loveka. O ak lsku k druhmu vak ide? Jedn
sa o lsku naplnen, o lsku neastn, alebo o t prekonan? Ktor lska je toti t, ktor
vyjadruje svoju bytnos najvernejie? M sa za to, e tou najdokonalejou lskou je t
neastn, je t, ktor nti Werthera k odmietnutiu existencie bez jej prtomnosti v
zmysle naplnenia. Tto lska vak ukazuje podstatn znaky idealizmu / romantizmu, je
teda uritm zahalenm. Lska, ktor skutone vyjadruje svoju bytnos je t, ktor sa
napa. V tomto naplnen vak nedochdza k akejsi venej spokojnosti (Happy end), ale
skr u v jej samotnom vyvrcholen sa odzrkaduje nutnos jej bytnosti (symbol orgazmu
vyvrcholenie je mal smr), asi tak ako to vyjadruje Hesse: A zas a zas mi z toho tst
pepadal smutek, nebo jsem dobe vdl, e to neme bt natrvalo. Najpoetickejie vak
bytnos lsky vyjadruje Shakespear v jednom zo svojich sonetov:
18

Ruin hath taught me thus to ruminate

that time will come and take my love away.
This thought is as a death, which cannot choose
but weep to have that which it fears to lose. (s.64)
Lska tak v sebe skrva nutn nezdar, ktorho zrejmos sa vak v realite asto zakrva.
Preo tomu tak je? Aby bolo mon aspo z asti poukza na priny zakrytia tohto
nezdaru, je potrebn sa zamyslie najprv nad dvodmi samotnho nezdaru lsky. Ako u
bolo spomenut, lska svis s druhm a s hladnm. Najviac chut druh. Nutnos
sklamania vak spova v tom, e i druh je hladn. Ak sa toti ten kto miluje sna zaplni
svoj hlad druhm, potom je hne u od poiatku tento poin odsden k nezdaru. I v
druhom je ona medzera, ktor nakoniec pvodn mezderu me ete i rozri.
Psycholgovia toti tvrdia, e strata loveka vedie ku gap, diere, ktor sa lovek sna
zaplni a to bu tak, e sa vyd k tomu istmu a tak sa to vo venom nvrate, alebo siaha
po jedle, resp. droge.
Je teda pochabm hlada istotu na neistotu v neistote. Pravou bytnosou lsky je tak
sklamanie. V om vak spova to, e tento nezdar sa zakrva? Jednm z monch
dvodov me by prve zahalenos samotnho hladu. Zakrytie hladu spsobuje i zakrytie
samotnho nezdaru, ktorho prinou je. Akmsi kadodennm zahalenm nezdaru je zvyk.
Dostojevskij to vyjadruje v nezabudnutenej defincii loveka: lovek je zbabelec,
doke si zvykn na vetko. Vo zvyku toti spova ignorcia, al spsob zahalenia.
Postihnut si a do takej miery me zvykn na svoj postih, e koniec koncov prestane
vnma akkovek deficit. Mm za to, e tto tragick sksenos lsky najlepie riei
Rilke, ke lsku definuje ako to, kedy si dvaja chrnia vlastn samotu.
K predolmu je mon vytkn urit strohos a teda namieta na nedostaton
vystihnutie fenomnu lsky. Tto strohos v opise fenomnu lsky vak nie je spsoben
lenivosou (Nietzsche, Schopenhauer ako vychovavate), alebo tm, e by bolo akosi prli
mlo materilu k spracovaniu. Tto strohos vyplva nie z nedostatku, ale naopak z
premiery / nadbytku. Je tomu toti tak, e o lske je hovori zaako kadmu, kto o nej
mieni primne. Z toho potom mono i podotkn, e s fenomny, ktor s z povahy ich
vskytu u vopred odsden k tomu, aby zostali z asti zahalen. Ak je mon ui trochu
patetickho spojenia vrazu, tak potom kvli tomu maj by zahalen, aby loveka svojim
jasom neoslepili.
19

V.
K hlavnmu cieu tohto pojednanie je mon sa dosta, ako u bolo spomenut, skrz
pecifick pojednanie o smrti. Smr nie je nutn chpa isto v telesnom zmysle, ale je
mon hovori i akejsi smrtenosti ducha. Filozofia si u od svojch poiatkov kladie za
lohu pripravova loveka na smr, naui ho zomiera. Ak sa teda smr zane vnma v
tomto pecificky rozrenom zmysle, potom i filozofia si mus poloi otzku o tom, ako
naui loveka zomiera tak, aby zomieral na duchu, aby prijal smrtenos nie len svojho
tela, ale hlavne svojho ducha.
Cie tejto eseje bol v jej vode stanoven na jednak spochybnenie elu o sebe a
jednak na ukzanie nutnosti vzahu partikulrneho a celku. Toto vak m by ukazn
za elom odhalenia zbytonosti v druhom zmysle, toti odhalenia zbytonosti celku ako
hrozby. V priebehu pojednania bola vypracovan konexia, ktor odstrauje abstraktnos
spomnanho problmu a miesto toho prichdza k akejsi redukcii na spytovanie sa po
filozofovi vo vzahu k tomu druhmu skrz fenomn smrti ako ztelesnenie neistoty. Ona
truktra : jednotliv vzah celok, sa tu analogicky mysl ako: filozof- smr- druh.
Prve k otzke po tomto vzahu je potrebn priebeh pojednania dovies tak, aby sa ukzalo
v akom zmysle je potrebn vidie celok zbytonosti ako hrozbu a tak sa vyhn
sebestrednmu Carpe diem, ktor sa uke ako aksi fenomn na pol ceste k
autentickmu Selbst, to znamen tomu, ktor nie len vid zbytonos celku, tak ako Carpe
diem, ale vnma i jeho hrozbu.
Pred tm ete ne sa polo explicitne otzka po tom, o to vlastne znamen
zomiera svetu a ako to vedie k autentickmu Selbst, je potrebn ukza ete raz
mylienkov svislos, v ktorej sa celok vyjavuje ako zbytonos a ktor v konenom
dsledku uvedie hlavn mylienku tohto pojednania. Ako axim sa berie to, e fenomn
nestoj sm zo (za) seba, ale je komplexom. o sa tm vlastne mysl? V prvom rade sa tm
mysl to, e iaden fenomn sa nevyjavuje osamotene, tzn. naprklad, e to, e sa mi jav
tento pohr je mon len na tom zklade, e sa mi zrove akoby v pozad vyjavuje i tento
stl i tto izba a cel nekonen komplex fenomnov. Tm sa teda utvra aksi predstava
sveta kadho fenomnu, inak povedan, kad fenomn m svoj svet, ktor nie je
konene ohranien, ale naopak nekonenos je podmienkou tohto sveta. Takisto tento svet
nemono jednoducho ohranii voi inmu svetu, svety fenomnov sa prelnaj. Druhm
vznamom komplexu fenomnu je to, e ku kadmu fenomnu mono pristupova
20

rznymi spsobmi. Mysl sa tm teda aksi komplex prstupov, komplex rozumen,

vyloen, resp. lebnizovsky povedan okn k fenomnu. Tieto okn, vaka ktorm mono
kad fenomn nazrie, taktie nemono redukova, ale naopak z prvej povahy
komplexnosti fenomnu vyplva, e i oni sa zakladaj na nekonenu. Inak povedan prve
tto spojitos fenomnu s nekonenom umouje to, e fenomn je a pretrvva otvorenm,
e sa jav. Fenomn je komplex znamen, e je mon sa na pozrie i z inej strany (sta
mal krok sp a tento pohr sa jav u inak) a zrove, e sa nikdy nejav sm osebe.
Podstatnou je tu vak mylienka nekonena. Tento pojem je potrebn vnma isto ako
pomocn a to v tom zmysle, e ukazuje na urit hranice fenomnu, ktor nikdy nemono
dosiahn. Z mylienky nekonena je prhodn vyzdvihn skutonos, e len lovek a to
je jeho vznanosou, je schopn tohto odhalenia a to tie nie vdy a kad. Kad
fenomn m svet, tzn. dva zmysel, je do uritej miery ohranien, na to aby bol fenomn
viden, mus sa na predsa len akmsi pohadom pozrie, avak toto vetko je umonen
tm, e ho podmieuje ono nekoneno, to neviden, to neohranien. Je to teda takisto
odhalenie uritho komplexu, ktor sa vak nikdy ned dostihn, ohranii, zdefinova
je to celok avak nie svet. Tento zvltny celok, o ktorom m len lovek ak tak mienku
nie je svetom, inak by takisto musel patri do uritho komplexu. A tak by sa potom mohlo
pokraova a ad infinitum.
V om vak spova jeho rozlinos? Svet sa vyznauje tm, e dva zmysel. Celok
ako tak teda tento zmysel nebude ma. Prve v tomto odkaze sa nara na mrnos. Celok
sa nejav, nie je fenomn, nedva zmysel, vyjavuje sa v identite ale psob skr ako
podklad pre kad javiaci sa svet fenomnu, takisto k nemu neexistuje jednoduch prstup
vo forme chpania nejakmu fenomnu, je skrz naskrz v tomto chbajcom okne
nekonenm nezmyselnom. Mono prve tento celok je ono okno (svislos s hladom
okno na to, aby sa ceze dalo nieo vidie tie mus by przdne) skrz ktor sa fenomn
jav tak i onak, je to, skrz o sa fenomn jav raz ako to, raz ako ono. Celok ako tak je
pre fenomny podstatn a to v onej paradoxnej mylienke, e ako nezmyselno umouje
zmysel.
Tmto odkazom k spojitosti fenomnu a komplexu sa zskali dve veci, ktor je
potrebn pre priebeh pojednania podra v myslen. Jednak to pome k odhaleniu Carpe
diem ako nesprvnemu chpaniu Selbst, ako falonmu vyloeniu si toho, o znamen by
sebou samm. Z tohto nesprvneho chpania, ktor je asto skrz naskrz egoistick vznik z
onej absoltne tvriacej sa slobody ntlak, stres, nutnos k uvaniu si, ktor rozumie
prtomnosti ako akmusi absoltnu. Toto je potrebn ukza na krse (Spinario), pretoe t
21

sa popri tast stva jej aximom. U nejde o to vies dobr ivot, ale ivot, ktor je
tastn. Je nutn si uva, kto si neuva, ten kon hriech, cti sa vinn, pretoe odmieta
prija nekonenos pitku do konenosti prtomnosti. Bude potrebn ukza ako sa v
krse zakrva to, o je pre u podstatn a to z toho dvodu, aby sa zakrylo jej bytostn
spojenie s Montrom. To druh, o je potrebn z predolej analzy podra je on
jedinen schopnos loveka vnma komplex v zmysle celku ako takho. Nie je to iba
ona schopnos vychdzania zo seba do sveta, ale i prekroenie akhokovek sveta, k tomu,
o ho podmieuje. Prve toto je potom to, o odliuje loveka od inho scna a to teda nie
len e lovek sa vynma na zklade nejakho podkladu, selbst vyvstva prostrednctvom
druhho, ale lovek ako pecifick scno je schopn celku ako takho, v ktorom sa
odkrva zbytonos. Z toho dvodu je potom zbytonos loveku bytostn. (Iba lovek
autentick si je toho vak vedom.)
o teda znamen duchovne zomiera? Ako sa vbec naui takmuto zomieraniu? Kee
tto zleitos nie je jednoduch zasiahn akosi priamo, je potrebn sa k nej pribli
obklukou. Vchodiskovm bodom je normlny vzah filozofa a smrti. Filozof je pecifick
svojm spsobom tm, e sa te na smr. Tto rados zo smrti, ktor sce zdiea s
kresanom, nie je toho ist evanjeliovho charakteru. Jeho rados m svoj pvod v
konenosti, v naplnen toho, o tak nenavne zamestnvalo jeho myse cel ivot. Okrem
tohto naplnenia neustlej kontemplcie sa vak filozof te na smr i z inho dvodu. Je
nm ukonenie onoho utrpenia zo ivota, ktor ale nemono zamiea s jednoduchm
elanm si konca utrpenia, tak ako to je v prpade neznesitenho muenia, kedy si
muednk praje smr ako avu. Skr sa jedn o tak utrpenie, ktor je sce znesiten, ale
v porovnan s tm, s m sa strieda, toti radosou a poteenm, o i len vo forme vidiny, i
monosti, je toto utrpenie ivota v otroctve jeho protikladu priam odpudivm. Je to teda
utrpenie, ktor pozn pokoj, ale zrove i jeho nevyhnuten opak, toti onu neistotu a
nestlos, ktor je v zmysle Heideggerovej bytostnej nepravdy tm, o pokoj v jeho
bytnosti uruje. Filozof spoznva, e tento paradox je v ivote nevyrieiten, zrove vak
nedoke dosiahnt sptne onoho stavu sancta simplicita a preto sa te na smr. Nejde
teda o to, e by sa teil na avu, pokoj od utrpenia, ale skr o to, e v smrti sa tento
protiklad plne zru.
Je zaujmav pozorova to, ako filozofa v spojitosti sa zujmom o smr doslova
fascinuje ona monos zabudnutia, ktor sa v nej skrva. Tak napr. Marcus Aurelius sa vo
svojch Meditciach osluje mylienkou: Ete chvu a zabudnes na vetko, ete chvu a
22

vetci zabudn na teba.9

Vysvetlenie oarenia, ktor filozof nachdza v smrti ako

zabudnut si mono pribli dvomi poukazmi. Fascincia zabudnutm v smrti me by

akousi odpoveou na filozofick ivot, na myslenie, ktor v Platnovom zmysle spova
vo velkej asti z upamtvania. Druh poukaz smeruje k provinilosti ivota, o ktorej
hovor u v zaiatkoch filozofickho myslenia Anaximandros: Nebo ve si navzjem
plat pokutu a pokn za sv bezprv . Z pomedzi troch tradinch odpoved za
previnenie je zabudnutie tou najlepou. Ani milos (kresanstvo), ani trest (starozkonn
spravodlivos) nedosahuj dokonalosti nihilcie pamte. Dvod preo tomu tak je
nemono na tomto mieste bliie rozvin, pretoe by sa jednalo a o prlin zachdzku
od stanovenho zmeru.
O normlnom vzahu filozofa k smrti by bolo mon pojedna ete omnoho viac.
To podstatn vak bolo vyzdvihnut, toti e i tento tradin vzah filozofa k smrti v sebe
nesie uritm spsobom odkaz k zabudnutiu. Z tohto vychdzajc je potom u potrebn sa
zamera na to, ako m netradin vzah filozofa a smrti posli k cieu tejto eseji.
Nietzsche sa v Smraku modiel uduje tomu, ako je mon, e sa mladci pln ducha
oddvaj tak asto alkoholu: Wie ist es eigentlich mglich, dass junge Mnner, die den
geistigsten Zielen ihr Dasein weihn, nicht den ersten Instinkt der Geistigkeit, den
Selbsterhaltungs-Instinkt des Geistes in sich fhlen und Bier trinken? To, o sa zd
Nietzschemu nepochopiten je v svislosti tejto eseje prve tm podstatnm. Alkohol je
potrebn vnma ako jednu z mnohch drg, priom zmyslom drogy nie je ni in ako
prostriedok k opojeniu (Rausch R.Haller). A prve v tejto konexii, toti toho, o u
ohlasovali americk btnici (William S. Burroughs), e mystik a narkoman s si nebezpene
blzko, je mon hada pochopenie pre spojitos ducha a drogy. To, o sa zd na prv
pohad ako samovrada ducha, me by naopak aktom jeho sebazchovy. I tu sa ukazuje
onen dialektick paradox, e uchovanie seba v prpade ducha nie je jednoduchm ustanm
u seba, ale naopak vychdzanm zo seba. V oblasti ducha plat presne to, o hovor Hegel,
toti prevrten svet. Cez drogu lovek transcenduje svoju skutonos, vychdza zo svojej
neautentickej kadodennosti, aby tak dosiahol autentick seba. Je to napr. i Heidegger,
ktor odmieta vidie udsk existenciu ako aksi subjekt, ktor stoj oproti objektu. lovek
je existencia v zmysle latinskho existere, t.j. vychdzanm. lovek je ekstatick. Ak sa
vak uije onoho pojmu vychdzania, je potrebn vyzdvihn, e sa nejedn o vychdzanie
zo seba, ale skr o vychdzanie k sebe a v tomto zmysle o prichdzanie. lovek je asov
scno tak, e je prve tmto neustlym vychdzanm a prichdzanm k sebe. lovek je v
9 Instat tempus, quo tu omnium oblitus eris. Instat, quo omnes tui obliti erunt.

23

zmysle vychdzania zabudnutm a nie zachovanm - konzervovanm.

Prostriedkom tohto vychdzania, resp. prichdzania k sebe je duchovn smr.
Filozofia m naui prve tomuto zomieraniu seba, ducha vo svete. Z akho dvodu?
Jedn sa o absoltnu nihilizciu? Je potrebn si uvedomi, e duch, ktor sa chce zachova,
konzervova, je neproduktvnym. Tto neproduktvnos, ktor sa vyhba smrti, mono
prirovna k sebaonanii ducha v samote. Filozofia m za lohu odstrni strach zo smrti.
Smr v irom kontexte sa tak odhauje ako to, v om m udsk existencia monos njs
seba sama. V tomto zmysle mono potom chpa i ono Heideggerovo oznaenie pre
Dasein bytie k smrti.
Pre dnen chpanie, ktor bolo provizrne oznaen ako carpe diem je
nepochopiten pojem seba-obetovania. Z predchdzajceho sa toti ukazuje, e akt
seba-obetovania, akt absoltneho vydania sa / vyjdenia zo seba je aktom, ktor smeruje k
plnej sebaaktualizcii. To potom me v sebe nies i nboensk konotcie ako je napr.
budhistick nirvna, i Kristovo obetovanie sa na kri. Bez sebaobetovania sa Krista na
kr, by nebolo tretieho da iadneho zmtvychvstania. Kristus by sa nestal sm sebou
( Bohom pomazan Mesi), ale zostal by Jeiom Nazaretskm, toti synom
tesra Jozefa Nazaretskho (kadodennos).
Predsa vak tieto analzy nemono ztotoova, skr len porovna, da do
svislosti s tm, o sa m ukza vo filozofickom chpan smrtenosti ducha. To ako u
bolo v predlom spomenut m by vysvetlen na zklade fenomne krsy, ktor m
truktru seba(filozof)-smr-druh objasni.
Michael Cunningham vo svojom romne By nightfall, ktor je inpirovan, resp. je
akmsi pokusom o dekontextualizciu Smrti v Bentkach od Thomasa Manna, vystihuje
fenomn krsy v jeho vznanosti nleite. Ke lovek vstpi do nejakej izby, tak krsne
umenie je to, ktor mu vyvstane, je to, o kri svojou pralivosou, o pri-ahuje, m
vhu. Z tohto vyvstania potom mono i chpa postmodern umenie, ktor do svojho
konceptu zaha vstrednos (R. Scruton). Krsne je to, o vyvstatne, avak len za
podmienky toho, o ho podklad. Nie je toti mon, aby vyvstalo nieo z radu, z mnohosti
bez tohto radu a mnohosti. Kvalita sa akosi podmieuje na kvantite. Vedenie je vyvstanie
mylienky na podklade nevedenia. Vedenie je sprvna filtrcia. Nemono vedie vetko.
Kad vedenie m za sebou tto filtrciu nevedenia, toho okresanho, toho, o nie je
povaovan za podstatn.10
lovek ako Selbst takisto vyvstva, vychdza a to do spsobu prichdzania k sebe.
10 Schizofrnia je potom chyba tejto filtrcie. Je to premiera informcii, nemonos dostatonej filtrcie.

24

V svislosti komplexu fenomnu boli spomenut dve zleitosti, ktor bolo potrebn
podra. Jednak sa jedn o to, o bolo uit u vo fenomne krsy, toti e nejak fenomn
vyvstva na zklade podkladu. To druh, o bolo hodno podrania je ona rozlinos
udskho bytia. Pretoe v akom zmysle by sa v tomto vyvstvan lovek inak rozlioval od
pohra? lovek vnma, je schopn mylienky celku, komplexu, ktor vak u sm svetom
nie je. Tto schopnos bola predbene pomenovan ako schopnos nekonena. M sa tm
vak na mysli prve svislos so zbytonosou a to v tom zmysle, e nekoneno celku ako
takho sa vymyk zdefinovaniu, ohranieniu, dokonca unik i loveku zkladnej vli ku
zmyslu. Tmto spsobom, jeho podstatnm odlienm, lovek v sebe nesie urit dieru
(przdnotu zmyslu, rozumu, plnosti, istoty ), ktor odkazuje jednak k hladu a jednak k
tomu, o bolo oznaen ako bytostn zbytonos a ktorej aspo iaston odhalenie m
by touto esejou dosiahnut.
Filozofia m ui sprvne zomiera znamen to, e m naui loveka podra si
tto gap a tak ho privies k monosti jeho autentickho Selbst. Gap me vyvsta len
vaka druhmu, k selbst je potrebn ono vychdzanie, i je to vychdzanie do
verejnosti/spolonosti (druh), alebo len do jednoduchho kontaktu s inm (druh). Bolo
povedan, e druh chut najviac. Druh tak nie je len podmienkou monosti Selbst
ako gap, ale zrove je nebezpem k jeho neautentickosti. V uen smrtenosti ducha
ide

teda o podranie vo vychdzan. lovek je toti bytostne chbanm. By sebou

znamen, by nieim (nim), o plne nezapad, o neupad do druhho. Kto predsa

nepozn ono rojenie pred fenomnom smrti, kedy si lovek el to, aby po smrti chbal
druhm. Tu vznik zdanliv paradox, na jednej strane m filozof v smrti tbu k
zabudnutiu, na strane druhej sa tu ukazuje spojitos s chbanm. Neme by vak rojenie
chbania akmsi pecifickm modom zabudnutia? Nie je toti toto posmrtn
upamtvanie druhho nutnm predstupom k podstatnmu zabudnutiu? V kontakte s
druhm je teda nebezpeie toho, e sa lovek stane druhm. V druhom sa stva druhm.
Kto je vak druh? Pri bliej analze by sa toti ukzalo, e relny druh je len idelny.
Druh je idel, je vidina. Heidegger odhauje takhoto druhho z asti ako das man.
Druh nie je nikm.
V tomto bode u mono esej dovies k jej cieu, toti k vyvrteniu postoja Carpe
diem. Toto bude podan v dvoch zkladnch rovinch, ktor boli vyten u v vode a
ktor sa v konenom dsledku uku v spojitosti. Na jednej strane sa jedn o spochybnenie
elu osebe, o sa d chpa ako aksi vntorn kritika. Na strane druhej ide o to
obnovi spojitos medzi partikulrnym a celkom, o je mon chpa ako vonkaiu kritiku.
25

Po prv sa m teda ukza, e carpe diem je samo osebe nezmyseln. To si

mono pribli na paradoxe, ktor sa v plnosti tohto princpu skrva. Je tomu toti tak, e
i cukor, ke ho je prli vea doke zabi. Ak i ivot je fenomn, potom je nsilnosou ho
vidie iba pod jednm zornm uhlom, v jednom princpe. Princp carpe diem zomiera
sm zo seba, ke si neuvedom, e z vznamu pojmu saturnli vyplva, e neme by
stle. Sviatok vyvstva, nie je teda stlym, ale vyvstalm. V tomto ohade potom mono
vidie tragdiu zvislosti (i u to na drogch, alebo inch zprostredkovan dopamnu).
Zvislos si zakrva to, e vychdzanie/vyvstanie je mon na zklade, resp. podklade
druhho. V tomto zmysle je carpe diem akmsi polovinm, neplnm na ceste
autentickosti a teda neschopn by sm osebe. V om spova tento nesprvny postoj? Jeho
polovinos sa zaklad na tom, e zostva pri druhom. Podlieha toti nebezpeiu
idealizcie druhho. Carpe diem je chorobn chcenie sta sa druhm. Druh je vdy
lep. Paradoxne je takto postoj egoizmom, modlou videnia seba v idelnom druhom.
Tento druh egoizmu me by hnan a do takej miery, e sa stva altruizmom. V svislosti
nesprvneho chpania druhho potom mono njs prechod k vonkajej kritike carpe
diem.
I tto sa zaklad na nesprvnom chpan druhho, avak toto spova na jeho
zakrvan. Neuznva sa tu spojitos partikulrneho a celku. Na zklade fenomnu krsy
bol takto postoj vyvrten. K tomu, aby Selbst mohlo vyvsta, potrebuje druhho. Sta si
vimn jednoduchch fenomnu, akm je predvdzanie sa. K omu sli napr.
facebook, ak nie prve k tomu, aby sa lovek predviedol v om najlepom svetle. Je mon
si cestovanie, turistiku, przdniny vbec ui do takej miery pokia sa ich fotky
nezdieaj? Neoddelitenou,

ba podstatnou sasou carpe diem je prve toto

zdieanie. astie je iba tam, kde je zdiean, tvrd Tolstoj. Druh tak mus st v pozad.
Kto je vak tento druh? V tejto otzke spadaj obidva spsoby kritiky v jedno.
Ak sa druh od-idealizuje, potom je tie len Selbst. Selbst je vak gap. Carpe diem
tak v jednom ako i v druhom zmysle nevid gap v druhom a teda je iba na pol ceste k
autentickmu postoju. Pretoe ten nespova len vo viden gap v selbst, o vnma u
carpe diem a nahrdza to uvanm si prtomnosti v kontakte s druhm, ale i odhalenm
druhho ako gap. Vzah k druhmu je sprvny vtedy, ke sa v om spozn tto
substancilna diera. Ide o to vidie druhho tie ako hladnho. Druh nie je lep.

26

Zver
Miesto toho, aby sa v zvere zrekapitulovali dosiahnut vsledky, sa pozornos obrti na z
nich vyplvajce dsledky. M sa za to, e v zvere by u nemali by spomenut iadne
nov okolnosti. Nie je tomu vak tak, e prve v zvere, ak sa m jedna o spen
pojednanie, m vyvsta nieo nov a to z naliehavou nutnosou? To nov toti svis
bytostne s krsou (Spinario) a v tom zmysle m charakter neprehliadnutosti. Je vnym v
zmysle prevaovania, viae k uveniu.
Z pojednania sa ukzalo, e takto vyvstanie nastva na podklade toho, o dotvra v
tomto vyvstalom aspekt zrovnania. V tomto zmysle sa k dsledku d dosta cez to, o ho
zrovnva, o ho nivelizuje. Ako na prhodn prostriedok je mon sa zamera na vtku,
ktor sa tejto eseji nka. Toti, e je kontruktom. Nie je tomu vak tak, e kad text m
svoju truktru a v tomto zmysle je kontruktom? Hne v vode u bolo spomenut, e
pojmov apart a s nm i jeho svislosti maj sli len ako kontrukcia (leenie), ktor
mus by v dosiahnut ciea zanechan. Mala by odhalen zbytonos. Nevyskytuje sa ale
v tomto poiadavku paradox? Pretoe ak sa v tejto eseji obsahovo dosiahlo odhalenie
zbytonosti, potom splnila svoj el. Ak vak nie, i tak splnila svoj el, nakoko sa tm
ukazuje ako zbyton a formlne tak prispieva k odhaleniu zbytonosti. Tak, i onak tto
esej v konenom dsledku speje k tvrdeniu, ktor ju v podstate cel as i zaklad, toti
Vanitas vanitatum et omnia vanitas.
Bolo by vak chybou a nesprvnym postihnutm, keby sa toto tvrdenie vnmalo ako
pesimistick. Prve naopak, vlastnm dsledkom pojednania je to, e odhalenie
zbytonosti nie je nihilistick, ale skr proti nemu brod. V odhalen druhho ako hladnho
sa ukazuje pvod empatie a scitu ako autentickho spsobu vzahu k nemu. Toto je teda
dsledok, ktor je potrebn podra, toti e vzah k druhmu m ma svoj empatick
charakter, ktor m pvod v hlade.
Okrem toho je ete vhodn sa vyjadri k zkladu diferencie, resp. k diferencii
samej, o ktorej bola re v prvej asti tohto pojednania. V om teda spova diferencia? V
odhalen masky druhho. Diferencia je priestor medzi nim, v ktorom vznik druh.
Zrove je diferencia ako priestor vznikania druhho to, o umouje Selbst v zmysle
vychdzania/vyvstvania a prichdzania k sebe. Nejedn sa tu vak o kruh. Pretoe to, e
diferencia je priestor medzi nim znamen, e sa nejedn o nieo, ale ide stle o bytostn
hlad. To teda, na o diferencia odkazuje je prve onen vkon slobody autentickho Selbst,
ktor umouje.
27