Neastn vedomie Hegel vod

Marcel Dubovec

Ke sa povie neastn vedomie prv, o konotuje benmu mysleniu, je aksi nedostatok. Neastie participuje na ast. Je to ono Augustnovo pojatie zla ako nedostatku dobra to, o zvykne myslenie dichotmie astia a neastia ovplyvova. Avak s takouto analgiou prichdzaj i problmy s ou spojen. Ako je mon zlo z dobra, je to skutone tak, e neastie vychdza zo astia, ako jeho nedostatok, alebo tomu takto kategoricky vbec nemus by? Je naozaj neastie akousi chorobou, i jazvou na tele due, ktor treba len sprvne oetri? Plat onen axim, ktor by sa dal vyjadri parafrzou na slvnu vetu z Aristotelovej Metafyziky: Kad udsk bytos ti od prirodzenosti po ast. ? Ve u napr. Dostojevskij v Zpiskoch z podzemia tak dvtipne ukazuje svojm Antihrdinom, e vonkoncom nemus plati sokratovsk zkon o vli, ktor vdy chce kona dobro. Preto je mono nutn sa spta zvan otzku, i tomu nie je prve tak, e astie je naopak zplatou na podstatn neastie (obdobne i Nietzsche kladie otzku o pravde ako o tom, o vznik na zkladoch omylu). Vyskytuje sa tu teda dialektika astia a neastia, o znamen, e tieto dva protiklady nie s absolutne oddelen, ale naopak panuje medzi nimi dialg, t.j. komunikuj medzi sebou, zdieaj sa, nie s si sce jednm, ale ani nim, akosi k sebe nleia. Kto in je povaovan za majstra dialektiky par excellence ako Hegel? U Hegla vak pojem neastnho vedomia nevychdza z benej mluvy o ast a neast, ale je pecifickm pojmom, ktor hr nemal lohu v rozvrhu Fenomenolgie ducha. Jedn sa o prechod od sebavedomia k rozumu v tride pohybu k vyjaveniu sa ducha do absoltneho ducha: vedomie sebavedomie rozum. V tejto prci sa poksim o vyjasnenie Heglovho pojmu neastnho vedomia, aby sa tak aspo iastone ukzalo, o me k vyie poloenm otzkam poveda Heglova filozofia. 1. Uvedenie k Fenomenologii ducha Fenomenolgia ducha je komplexn dielo a preto by bolo urite pochabosou, keby sa z jej rozvrhu jeden pojem vybral a skmal mimo kontext. Je nutn teda ete predtm, ne sa budem venova samotnmu pojmu neastnho vedomia, najprv nartn hlavn koncept Fenomenolgie ducha. Na prvom mieste je uiton pripomen celkov cie diela. Ako sa pe v predmluve, cieom je absoltne vedenie. To je tak, ktor je jednotou subjekt objektovej dichotmie (a teda absoltnym idealizmom, kde pojem sa stva identickm s predmetom jedn sa o prekonanie 1

Kantom zanechanho problmu veci osebe). Heglovo absoltne vedenie vak nie je tou istou identitou ak mysl Schelling. Hegel sa sce na jednej strane prikla k Schellingovmu pojatiu, a to proti tomu Fichtovmu, toti e nie len v ja je duch (absoltny), ale i v prrode 1. Ich jednotou, dialektickm spojenm je absoltny duch. Zsadnou zleitosou, v ktorej sa Hegel od Schellinga odkla, je otzka celku. Hegel na rozdiel od Schellinga mysl, e celok neme by samostatnm rezulttom. Ak m by celok celkom, mus obsahova v sebe a nie mimo seba i to, o mu predchdza, tj. to, o je relatvnym, vzahovm, rozlenm. Absolutno je tak i subjektom i objektom. Absolutno mus by i vvojom k sebe. Je to ako onen obraz Alegria asu od renesanneho maliara Titiana, na ktorom s zobrazen tri tvre loveka poda veku: adolescenta, zrelho mua i starca. Zd sa, e to, o sa sna Hegel komunikova svojou ideou absoltneho vedenia ako celku je (v slade s pouitou analgiou obrazu), e za loveka nemono povaova len jeho zrel vek, jeho bod dokonalosti, ono , ale i to, o mu predchdza. Dospelho loveka utvra i to, o u dvno pominulo, jeho detstvo.Je pre ns samozrejmosou tvrdi, e i diea je odrazom idei loveka, avak mme u naprklad problm prikvnu na tvrdenie, e lobotmia prispela (svojm negatvnym prspevkom) k rozvoju medicnyneurolgie, psycholgie, i etiky. Vvoj je nesen negciou negcie. Fenomenolgia ducha je tak potom tento vvoj, cesta, ktorou duch prichdza k sebe a tm sa stva absoltnym (predmet sa rovn pojmu). Absoltny duch je jednotou jednho a mnohho. Prvm krokom, stupom k absoltnemu vedeniu mus by prve to najprirodzenejie vedenie, ktorm je zmyslov istota. Aby mohlo djst k pohybu, k uritej negcii, mus sa pravda, ktor sa zd v tomto veden, vyjavi ako zdanie. V zmyslovej istote sme presveden o besprostrednosti, ktor panuje medzi ja a predmetom. Hegel vak ukazuje, e tto bezprostrednos ktor sa nm jav, vbec iadnou jednoduchou bezprostrednosou nie je, nakoko ke chceme uchopi nejak jednotlivos v jej jednotlivosti, uvame pri tom veobecnejch uren, ktor tto jednotlivos a teda zmyslov istotu, ktor je obmedzen na hol predmet, prekrauj. Idelnym prkladom s urenia tu a teraz. Ke sa povie teraz je noc, domnievame sa, e prve toto je bezprostrednou zmyslovou istotou, avak Hegel namieta, e zajtra je tie teraz, nie u vak noc. Z toho vyplva, e ke chceme uchopi jednotlivos v jej bezprostrednosti, robme to zprostredkovane a to cez veobecnejie urenia (ako teraz a tu, i ja), m sa zmyslov istota prekrauje k vnemu. Tm, e predmet sa nejav u bezprostredne, ale prostrednctvom veobecnch vzahov, osamostatuje sa. Tento odstup objektu od subjektu je zkladom pre mnohos veobecnch
1 Ludwig, R.: Hegel fr Anfnger. Phnomenologie des Geistes, Mnchen: Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH&Co.KG 1997, str. 23

vzahov, v ktorch vec figuruje. Hegel uvdza prklad so soou. So nie je len jednoducho tu, ale je i slan, biela...at. Z toho potom vyplva, e nejak vec je zrove v jednom tu a zrove v sebe prekrva mnostvo vlastnost. Mnostvo vlastnost odliuje vec od inch vec a z toho vznik Heglovi nov dialektika a to, e predmet jest pro sebe, reflektovn v sob, jeden; ale toto byt pro sebe, reflektovan v sob, tj. byt jednm jest v jednot se svm opakem, bytm pro jin. 2 Mnohos, do ktorej vstupuje predmet prostrednctvom mnostva veobecnch vzahov, vytvra v predmete nov dialektiku a to t, e vec je jednm bytm pre seba a zrove mnohm bytm pre in. Prekonanie tejto novej dialektiky sa deje spojenm protikladnch uren, ktor je vak mon a na alej rovine a to na rovine nepodmienene vebecnho - rozvaovania. Veci so svojm mnostvom vlastnost s chpan ako pohyb zprostredkovania. Nepodmiene veobecn je pohyb mylienok, v ktorch sa vedomia sna poja a uri veci. Tento pohyb zprostredkovania vedomie mysl ako hru sl. Cez kategriu sily sa Hegel dostva k prejavu. Prejav vak znamen, e existuje vntro, ktor sa prejavuje. Tu prichdza Hegel k alej dialektiky - javu a vntra. Vntro spja s nadzmyslovm svetom a jav s tm zmyslovm, v ktorom panuj rozmanit zkony a ktor skma prve prrodn veda. Za zmyslovm svetom javov sa ukrva nadzmyseln svet, avak o tom nadzmyselnom vieme iba cez ten zmyseln. Tm sa utvra nov dialektika: Tak nadsmysln svt, kter je pevrcen svt, zrove pekryl ten druh, a m jej v sob samm; je sm pro sebe svtem pevrcenm, tj. pevrcenm sebe sama; je sebou samm a svm protikladnm svtem v jedin jednot. Jen tak je rozdl rozdlem vnitnm, rozdlem samm o sob, ili je jakoto nekonenos.3Posledn veta je dleit, lebo cez tento zmyslov svet sa v jeho zprostredkujcom protiklade ukazuje vedomiu truktra vntornho, nekonenho sebazprostredkujceho. Pojem nekonenosti vedomie nachdza v predmete a tak sa vlastne predmet ukazuje vedomiu ako zrkadlo v tom zmysle, e prve cez predmet vedomie dochdza k sebe sammu a vedomie tak prechdza k sebavedomiu. Sebavedomie je sebevztah prostrednctvom predmetov. ivot je Heglom definovan ako vztah k inmu smerujci k sebe (napr. cez iadostivos). Pre sebavedomie je ale predmet neuspokojujci, preto sebavedomie dochdza k uspokojenie len cez druh sebavedomie. Tm sa u dostvame do podstatnej dialektiky Fenomenolgie ducha: panstvo a rabstvo. Jednotliv sebevdom se k sob vztahuje tm, e se vztahuje k jinmu sebevdom, a o tomto jinm v, e rovn ono se vztahuje k nmu.4 o toto znamen? Ak si vimneme Descartovo Cogito, zd sa, e Hegelova pozcia je s nm v hlbokom neshlase. Descartovmu Cogito ergo sum sta sebareflexia vedomia k tomu, aby bolo. Vedomie nie je nutne intencionilne tak ako je tomu v Husserlovej
2 Hegel, G.W.F.: Fenomenologie ducha, Praha : eskoslovensk akademie vd 1960, str. 121. 3 Tamt., str. 141. 4 Coreth, E.: Filosofie 19.stolet, Olomouc : Nakladatelstv Olomouc 2003, str. 71.

fenomenolgii. Kartezinske cogito si vysta samo zo seba, je reflexvne. Prve tomuto ale Hegel odporuje. Heglovsk sebavedomie k tomu, aby bolo sebavedomm potrebuje druh sebavedomie a v tejto svojej potreba sa rozohrva boj o uznanie sebavedom. Je otzne do akej miery sa s tmto pojatm rozchdza zas pokraovate v dejinch filozofie Heidegger. V Sein und Zeit , kde Heidegger hovor o autenticite Dasein, hr vek lohu prve samota. Je sce pravda, e Dasein je vdy u Mitsein, avak prve vo osamotenosti svojej smrti prichdza Dasein k autenticite, k tej najvlastnejej pravde svojej konenosti. Ako by sa dala jednoduchie vysvetli Heglovska mylienka sebavedom? V druhom nachdzam seba. Tm, e prichdzam do vzahu k druhmu, sm sa stvam druhm a to pre toho druhho. Seba spoznvam ako druhho. S tm prichdzaj pre sebavedomie nemal komplikcie. Aby som bol mohol by sebavedomm nesta, e uznm druhho ako druhho, ale musm sa zasli o to, aby som i ja bol druhm uznan ako druh, inak strcam sebavedomie. Zvykne sa tvrdi: Bez protikladu by nebolo jeho protikladu (dobro-zlo, pravda-omyl, i tastie-neastie). Dokonca i ben diskurz zobrazuje toto pevn spojenie medzi uznanm a sebavedomm. By uznvanou osobnosou znamen akosi automaticky ma vysok sebavedomie. Heglov axim znie: Uznvaj se jakoto vzjemn se uznvajci.5 Uznva a by uznan vbec nie je samozrejmou zleitosou. Tento boj o uznanie Hegel rozpracovva v dialektika pna a raba (ako model Heglovi sli stredovek feudalizmus). V boji sebavedom o uznanie rozhoduje o tom, ktor sa stane pnom a ktor rabom, lpenie na fyzickej existencii. To sebavedomie, ktor sa stva pnom je ochotn riskova i vlastn zhubu a preto vaz, zatia o sebavedomie, ktor m strach zo zhuby, zo smrti, sa mus podriadi a sli ako rab pnovi. Dleit vak je, aby ani jedno sebavedomie plne nezahynulo, nakoko by sa cel el boja, tzn. uznanie, neodohral. Pn vaka rabovi, ktor pre neho pracuje, zskava relatvnu slobodu od vec, nie je k nm viazan a m z nich iba pitok. Rab je naopak k veciam viazan cez prcu. Nebola by Heglova filozofia Heglovou, keby sa i tento vzah v jeho dialektickom myslen nepremenil. Pn sce zskava urit slobodu, avak to iba vaka rabovi a preto i tto jeho sloboda je viazan na raba, ktor mu ale neposkytuje dostaton uznanie, nakoko pn rabom opovrhuje. Pn sa tak do uritej miery stva rabom. Rab je sce viazan k veciam a to tm, e pracuje, avak samotn prca mu v istom zmysle dodva slobodu. Pn je k veciam viazan cez iadostivos. Rab naopak veci utvra a tak tm zskava moc nad nimi. Prcou a vzdelanm (k nej potrebnm) rab zskava slobodu, avak tto sloboda je iba vntorn, nakoko ete stle plat, e rab je cez strach zo smrti v okovch pna. V utvran a vzdelvan je rab slobodn je to vak stle sloboda vntorn, sloboda myslenia a v kontraste s
5 Hegel, G.W.F.: Fenomenologie ducha, Praha : eskoslovensk akademie vd 1960, str. 155.

realitou vonkajieho vrh sebavedomie do akejsi izolcie vntornho sveta. Tento stav Hegel nazva stoicizmom. Stoici so svojm konceptom ataraxie sa skutone snaili o nezvislos na vonkajej situcii a to jedno i prjemnej, alebo neprjemnej. V benej mluve ete stle plat oznaenie stoika za loveka, ktorm s vonkajm vplyvom nemono pohn rozrui. Stoick stav sebavedomia so svojm odtrhnutm sa od reality prechdza do skeptickho stavu, v ktorom sa realita a jej istoty zanaj spochybova na zklade myslenia. V skepticizme Hegel odhauje aliu dialektiku. Skeptik spochybuje realitu a pritom v nej sm, svojm konkrtnym ivotom ije. Spochybuje napr. zmyslov istotu t.j. e vid a pouje a pritom dobre vie, e vid a pouje: Vyslovuje nicotnost vidn a slyen atd., a pitom samo vid, sly atd. 6 Vznik rozpor v samotnom sebavedom, do ktorho sa op navracia dialektika pna a raba, avak tu u zahrnut v jednom sebavedom. Na jednej strane je tu nebytostn sebavedomie benej reality, na druhej to, ktor je bytostnm sebavedomm myslenia, to ktor posudzuje. Sebavedomie, v ktorom sa takto prejavuje dialektika bytostnho a nebytostnho Hegel nazva neastnm vedomm a v rmci dejm mu prisudzuje obdobie stredovekho kresanstva. 2. Neastn vedomie Franczsky filozof Jean Hyppolite, jeden z vedcich Heglovch interprtov 20.stor., sa domnieva, e vedomie, pokia je subjektivitou, je u vdy neastnm vedomm. Toto tvrdenie ospravedluje na tom zklade, e atn vedomie je bu len tak, ktor je naivn a ete si nie je vedom svojho neastia spovajceho v reflexii, v uvedomen si Dasein, alebo tak vedomie, ktormu sa podarilo prekona separciu spsoben v reflektovan ivota. Vedomie ivota, resp. existencie je v uritej miere automaticky i separciou od neho. Figuruje tu ona nutnos odstupu, ktor je predpokladom subjektivity.7 Hegel sa otzkou neastnho vedomia zaober u vo svojich rannch teologickch textoch. V rannej fze svojho myslenia sa Hegel zameriaval na skmanie ducha ud, resp. nboenstva, priom grckeho ducha oznail ako za toho astnho a ducha idovskho ako neasnho. Kresanstvo vnma ako pokraovanie neastnho vedomia idov. Preo Hegel pojal grckeho ducha ako astnho a toho idovskho ako neastnho? Prame tejto mylienky sa skrva v separcii, ktor je tak radiklne prtomn v judaisme. Grci mysleli v prrode a pre Hegla tak zosobuj harmniu ducha a prrody. idia maj naopak ducha separovanho od prrody. Abrahm praotec idov je cudzincom na zemi. Reflexia nad okolm ( milieu), ktor je ako sa domnievam
6 Hegel, G.W.F.: Fenomenologie ducha, Praha : eskoslovensk akademie vd 1960, str. 167. 7 Hyppolite, J.: Genesis and structure of Hegels Phenomenology of spirit, Evanston: Northwestern University Press 1974, str. 191.

spsoben hlavne nedostatkom, ns zrove od okolia separuje. Tak naprklad v hlade si lovek najbenejie uvedomuje archu svojej existencie, jej neastie. idia ako ud bez zeme, ako ud radiklneho hladu domova, sa a tak hlboko separoval od prrody, e nekonen a konen prestva by v harmnii. Vznik transcendentno. Judaizmus je pre Hegla nboenstvom separcie loveka od Boha. V om sa lovek cti nim a Boh je bez mena je nemennm (bezmenn nie len bez zmeny, ale i bez mena). Tto neastn situcia sebavedomia, ktor je ztvrnenm rozkolu konenho a nekonenho, vak m urit progres, ktorm je kresanstvo. Nemenn sa v Kristovi spja so pecifickou existenciou. Boholovek je jednota veobecnho a konkrtneho. V kresanstve ale nedochdza k plnmu zmiereniu, nakoko lovek je separovan i od Krista (asom a priestorom udalos Krista je historickou zleitosou). K absoltnemu zmiereniu dochdza a v jednote Ducha. Pozrime sa teraz bliie ako je pojem neastnho vedomia rozvinut vo Fenomenologii ducha. Neastnmu vedomiu predchdza skepticizmus. Ako u bolo spomenut, skeptik realitu poklad za niotn z toho dvodu, e ju pomeriava s nekonenosou. Neastn vedomie je si vedom rozkolu, ktor sa v om odohrva, toti e na jednej strane si je ist sebou samm vo svojej nemennej sebaistote, na strane druhej je ete stle uvznen vo svojej konenosti. Ak by som mal tto kontradikciu v neastnom vedom interpretova, prirovnal by som ju k onm kandlom, ktor hlavne v dnenej dobe sprevdzaj tolkch duchovnch pastierov. Verejnos zvykne s nepochopenm odsudzova prli udsk chyby kazov a pritom si neuvedomuje, e nik, pokia ije, neme by vyhlasenm za svtho. Taktie nemeck spisovate H. Hesse sa vo svojich dielach (Narcis a Goldmund, Stepn vlk, Demian) nenavne venuje kontradikcii toho, e i lovek duchovn je ete stle na zemi, ete stle m telo (matria ako principium individuationis). Tto skutonos, e akokovek lovek vysoko lieta, predsa len zostva nohami na zemi, je pvodom neastnho vedomia. Hegel si mus poloi otzku: Ako prekona dialektiku pna a raba vo vntri sebavedomia? Neastn vedomie je subjektivita, ktor chce dosiahn jednoty, pretoe pln zmierenie je a v Duchu, ktor je jednotou jednho a mnohho. Subjektivita transcenduje sam seba tm, e sa odcudzuje do bytia. Bytie sa rovn sebavedomiu a sebavedomie bytiu. Tento pohyb sa deje v troch figrach spojenia jednotlivosti s nemennm: Po prv je to radiklne opozitum subjektivity ako toho nebytostnho k bytostnmu, ktor je za. Po druh sa jedn o nemenn, ktor sa samo ztvruje do podoby jednotlivho. Po tretie sa neastn vedomie ukazuje ako jednotliv v nemennom. Prv nemnn je mu pouze ciz bytost, je odsuzuje jednotlivost; kdeto druh je jednotlivou podobou jako neastn vdom samo, stva se nemnn za tet duchem, poznva radost, e v nm nalza

sebe a uvdomuje si, e jeho jednotlivost je usmena s veobecnost.8 Prv figra, ako u bolo spomenut zodpoved judaizmu. Druh figra je ztvrnenie sa, ztelesnenie nemennho v podobe Krista ako Boholoveka a predstavuje dobu kresanstva. Tretia figra, v ktorej dochdza k jednote v rozume (spojenie bytia a myslenia) je adekvtna modernej dobe. Prv ani druh figra nevyhovuje cieu, ktormu subjektivita chce djs. V prvom prpade, kedy sa stavia do opozita ako premenliv k nemennmu, sa jej nemenn odporuje v zmysle nedosiahnutenho a zrove ona sa ako to nebytostn chpe niotne. Druh figra je sce u urit progres, predsa vak u nej nedochdza k spojeniu, v ktorom si je vedomie ist o tom, e vo svojej jednotlivosti je absoltne o sebe, e je celou realitou (rozum). Skrze tvar Krista je ztelesnen nemenn, avak len na okamik, v ase. V tomto zmysle ani druh figra nie je uspokojiv. Kristus je udalos, ktor sa u udiala. Hegel pouva k vysvetleniu tejto truktry pohybu neastnho vedomie Svt trojicu. Ani Otec, ani Syn, ale a Duch prina jednotu, po ktorej kad sebavedomie prahne. V treom druhu vzahu, ktor sa odohrva medzi subjektivitou a nemennm si neastn vedomie vytvra tri stratgie, ako sa samho seba zbavi a ako sa dobra k nemennmu, ako sa s nm spoji. Prvou je ist vedomie, citovos, i pobonos. V tomto bode sa sebavedomie vzahuje k nemennmu cez cit. Problmom vak zostva to, e toto spojenie sa nedeje cez pojem a teda nemenn i naalej zostva odcudzen. A tak toto ist vedomie v konenom dsledku necti nemenn, ale len samo seba, m op nasp pad do seba a nespa lohu spojenia s nemennm. Druhou stratgiou je iadostivos a prca, resp. konanie na svete. Obe tieto s vrazom negatvneho postoja sebavedomia voi svetu, jedn sa o pokus spojenia cez prcu. Pri konan vo svete vak sebavedomie prichdza na to, e to nie ono kon, ale Boh kon. Vetko konanie je tak len darom a teda v tejto stratgii sa op ukazuje dialektika pna a raba. Sebavedomie je ponen a z toho prichdza k tretej stratgii, ktorou je askza. V askze ako treom stupni vvoja neastnho vedomia sa vedomie vzdva samho seba, odcudzuje sa sebe a stva sa vecou. V tomto stan sa vecou cez asketizmus, poslunos, odsudzen sa vlastnej slobodnej vli, vedomie prichdza o svoje konkrtne sebavedomia a stva sa veobecnm. Prostrednkom v tomto prechode k rozumu je prve kaz, ktor m medzi konkrtnym a veobecnm komunikova. Askza ako radiklne znegovanie seba samho prina zjednotenie so veobecnm, m sa prekonva neastn vedomie k rozumu. Zver Po tom, o som sa v prvej asti snail o strun rozvrh Fenomenolgie ducha, aby som tak v druhej
8 Hegel, G.W.F.: Fenomenologie ducha, Praha : eskoslovensk akademie vd 1960, str. 169.

asti trochu podrobnejie predstavil pojem neastnho vedomie, je u mon sa poksi o Heglovu odpove na otzky poloen v vode. Je pritom nutn doda, e sa v iadnom prpade nejedn o aksi ultimtne pochopenie, ale skr domienku, nakoko, ako sa traduje, i sm Hegel na smrtenej postely povedal: Keiner hat mich verstanden, nur einer. Und der hat mich auch nicht verstanden. V vode bola poloen otzka o vzahu astia a netastia a to v zmysle toho, ktor z ktorho vychdza. Na tto otzku bola v texte iastone poskytnut odpove. Heglov interprt Hyppolite sa domnieva, e kad sebavedomie je neastn a astn je len to, ktor je ete naivn a teda svojej kontradikcie si ete nie je vedom, alebo to, ktor separciu vaka plnmu zmiereniu v duchu prekonalo. Pri tomto mi konotuje diea, ktor je prv krt oddelen napr. v materskej kole od svojich rodiov a prve v tejto oddelenosti zosobuje place diea neastie samo o sebe. Jednota, ktor pvodne diea zdiea s rodimi, je naruen oddelenosou a i ke sa nakoniec jednota op obnov, sksenos oddelenosti pre vedomie je nezvratn. Tto sksenos, o i len svojou potenciou, navdy otriasa pojmom jednoty. Tak sa teda zd, e prvotne je vedomie astn, neastie prichdza a reflexiou na existenciu. Tento stav je vak mon v dialektike zvrti. Pohyb, ktor sa tu deje v iadnom prpade nie je nvratom k naivite, nakoko, ako je znme, Hegel tvrd, e nvrat nie je mon. o to znamen? V akom zmysle je mon prekona neastie sebavedomia? Duch je jednotou a avak nie jednoduchou, ale takou, ktor v sebe zaha protiklady. To znamen, e prekonanie neastnho vedomia v duchu sa deje prostrednctvom dialektiky, v ktorej astie je neastm a neastie astm. Axim ducha by mal potom znie nasledovne: Hadaj astie v neast a neastie v ast! To vak, i v takomto postoji je mon nachdza pokoj a zmierenie, je vskutku otzne. Pouit literatra: Coreth, E.: Filosofie 19.stolet, Olomouc : Nakladatelstv Olomouc 2003 Hegel, G.W.F.: Fenomenologie ducha, Praha : eskoslovensk akademie vd 1960 Hyppolite, J.: Genesis and structure of Hegels Phenomenology of spirit, Evanston: Northwestern University Press 1974 Ludwig, R.: Hegel fr Anfnger. Phnomenologie des Geistes , Mnchen: Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH&Co.KG 1997 8