Neastn vedomie Hegel vod Ke sa povie neastn vedomie prv, o konotuje benmu mysleniu, je aksi nedostatok.

. Neastie participuje na ast. Je to ono Augustnovo pojatie zla ako nedostatku dobra to, o zvykne myslenie dichotmie astia a neastia ovplyvova. Avak s takouto analgiou prichdzaj i problmy s ou spojen. Ako je mon zlo z dobra, je to skutone tak, e neastie vychdza zo astia, ako jeho nedostatok, alebo tomu takto kategoricky vbec nemus by? Je naozaj neastie akousi chorobou, i jazvou na tele due, ktor treba len sprvne oetri? Plat onen axim, ktor by sa dal vyjadri parafrzou na slvnu vetu z Aristotelovej Metafyziky: Kad udsk bytos ti od prirodzenosti po ast. ? Ve u napr. Dostojevskij v Zpiskoch z podzemia tak dvtipne ukazuje svojm Antihrdinom, e vonkoncom nemus plati sokratovsk zkon o vli, ktor vdy chce kona dobro. Preto je mono nutn sa spta zvan otzku, i tomu nie je prve tak, e astie je naopak zplatou na podstatn neastie (obdobne i Nietzsche poklad otzku o pravde ako o tom, o vznik na zkladoch omylu). Vyskytuje sa tu teda dialektika astia a neastia, o znamen, e tieto dva protiklady nie s absolutne oddelen, ale naopak panuje medzi nimi dialg, t.j. komunikuj medzi sebou, zdieaj sa, nie s si sce jednm, ale ani nim, akosi k sebe nleia. Kto in je povaovan za majstra dialektiky par excellence ako Hegel? U Hegla vak pojem neastnho vedomia nevychdza z benej mluvy o ast a neast, ale je pecifickm pojmom, ktor hr nemal lohu v rozvrhu Fenomenolgie ducha. Jedn sa o prechod od sebavedomia k rozumu v tride pohybu k vyjaveniu sa ducha do absoltneho ducha: vedomie sebavedomie rozum. V tejto prci sa poksim o vyjasnenie Heglovho pojmu neastnho vedomia, aby sa tak aspo iastone ukzalo, o me k vyie poloenm otzkam poveda Heglova filozofia. 1. Fenomenolgia ducha je komplexn dielo a preto by bolo urite pochabosou, keby sa z jej rozvrhu jeden pojem vybral a skmal mimo kontext. Je nutn teda ete predtm, ne sa budem venova samotnmu pojmu neastnho vedomia, najprv nartn hlavn koncept Fenomenolgie ducha. Na prvom mieste je uiton pripomen celkov cie diela. Ako sa pe v predmluve cieom je Absoltne vedenie. To je tak, ktor je jednotou subjekt objektovej dichotmie (a teda absoltnym idealizmom, kde pojem sa stva identickm s predmetom jedn sa o prekonanie

Kantom zanechanho problmu veci osebe) . Heglovo absoltne vedenie vak nie je tou istou identitou ak mysl Schelling. Hegel sa sce na jednej strane prikla k Schellingovmu pojatiu, a to proti tomu Fichtovmu, toti e nie len v Ja je duch (absoltny), ale i v prrode 1. Ich jednotou, dialektickm spojenm je Absoltny duch. Zsadnou zleitosou, v ktorej sa Hegel od Schellinga odkla, je otzka celku. Hegel na rozdiel od Schellinga mysl, e celok neme by samostatnm rezulttom. Ak m by celok celkom, mus obsahova v sebe a nie mimo seba i to, o mu predchdza, tj. to, o je relatvnym, vzahovm, rozlenm. Absolutno je tak i subjektom i objektom. Absolutno mus by i vvojom k sebe. Je to ako onen obraz Alegria asu od renesanneho maliara Titiana, na ktorom s zobrazen tri tvre loveka poda veku: adolescenta, zrelho mua i starca. Zd sa, e to, o sa sna Hegel komunikova svojou ideou absoltneho vedenia ako celku je (v slade s pouitou analgiou obrazu), e za loveka nemono povaova len jeho zrel vek, jeho bod dokonalosti, ono , ale i to, o mu predchdza. Dospelho loveka utvra i to, o u dvno pominulo, jeho detstvo.Je pre ns samozrejmosou tvrdi, e i diea je odrazom idei loveka, avak mme u naprklad problm prikvnu na tvrdenie, e lobotmia prispela (svojm negatvnym prspevkom) k rozvoju medicnyneurolgie, psycholgie, i etiky. Vvoj je nesen negciou negcie. Fenomenolgia ducha je tak potom tento vvoj, cesta, ktorou duch prichdza k sebe a tm sa stva absoltnym (predmet sa rovn pojmu). Prvm krokom, stupom k absoltnemu vedeniu mus by prve to najprirodzenejie vedenie, ktorm je zmyslov istota. Aby mohlo djst k pohybu, k uritej negcii, mus sa pravda, ktor sa zd v tomto veden, vyjavi ako zdanie. V zmyslovej istote sme presveden o besprostrednosti, ktor panuje medzi Ja a predmetom. Hegel vak ukazuje, e tto bezprostrednos ktor sa nm jav, vbec iadnou jednoduchou bezprostrednosou nie je, nakoko ke chceme uchopi nejak jednotlivos v jej jednotlivosti, uvame pri tom veobecnejch uren, ktor tto jednotlivos a teda zmyslov istotu, ktor je obmedzen na hol predmet, prekrauj. Idelnym prkladom s urenia tu a teraz. Ke sa povie Teraz je noc, domnievame sa, e prve toto je bezprostrednou zmyslovou istotou, avak Hegel namieta, e zajtra je tie teraz, nie u vak noc. Z toho vyplva, e ke chceme uchopi jednotlivos v jej bezprostrednosti, robme to zprostredkovane a to cez veobecnejie urenia (ako teraz a tu, i Ja), m sa zmyslov istota prekrauje k vnemu. Tm, e predmet sa nejav u bezprostredne, ale prostrednctvom veobecnch vzahov,
1 Hegel fur Anfanger, str. 23

osamostatuje sa. Toto odstup objektu od subjektu je zkladom pre mnohos veobecnch vzahov, v ktorch vec figuruje. Hegel uvdza prklad so soou. So nie je len jednoducho tu, ale je i slan, biela...at. Z toho potom vyplva, e nejak vec je zrove v jednom tu a zrove v sebe prekrva mnostvo vlastnost. Mnostvo vlastnost odliuje vec od inch vec a z toho vznik Heglovi nov dialektika a to, e predmet jest pro sebe, reflektovn v sob, jeden; ale toto byt pro sebe, reflektovan v sob, tj. byt jednm jest v jednot se svm opakem, bytm pro jin. 2 Mnohos do ktorej vstupuje predmet prostrednctvo mnostvom veobecnch vzahov, vytvra v predmete nov dialektiku a to t, e vec je jednm bytm pre seba a zrove mnohm bytm pre in. Prekonanie tejto novej dialektiky sa deje spojenm protikladnch uren, ktor je vak mon a na alej rovine a to na rovine nepodmienene vebecnho - rozvaovania. Veci so svojm mnostvom vlastnost s chpan ako pohyb zprostredkovania. Nepodmiene veobecn je pohyb mylienok, v ktorch sa vedomia sna poja a uri veci. Tento pohyb zprostredkovania vedomie mysl ako hru sl. Cez kategriu sily sa Hegel dostva k prejavu. Prejav vak znamen, e existuje vntro, ktor sa prejavuje. Tu prichdza Hegel k alej dialektiky javu a vntra. Vntro spja s nadzmyslovm svetom a jav s tm zmyslovm, v ktorom panuj rozmanit zkony a ktor skma prve prrodn veda. Za zmyslovm svetom javov sa ukrva nadzmyseln svet, avak o tom nadzmyselnom vieme iba cez ten zmyseln. Tm sa utvra nov dialektika: Tak nadsmysln svt, kter je pevrcen svt, zrove pekryl ten druh, a m jej v sob samm; je sm pro sebe svtem pevrcenm, tj. pevrcenm sebe sama; je sebou samm a svm protikladnm svtem v jedin jednot. Jen tak je rozdl rozdlem vnitnm, rozdlem samm o sob, ili je jakoto nekonenos.3Posledn veta je dleit, lebo cez tento zmyslov svet sa v jeho zprostredkujcom protiklade ukazuje vedomiu truktra vntornho, nekonenho sebazprostredkujceho. Pojem nekonenosti vedomie nachdza v predmete a tak sa vlastne predmet ukazuje vedomiu ako zrkadlo v tom zmysle, e prve cez predmet vedomie dochdza k sebe sammu a vedomie tak prechdza k sebavedomiu. Sebavedomie je sebevztah prostrednctvom predmetov. ivot je Heglom definovan ako vztah k inmu smerujci k sebe (napr. cez iadostivos). Pre sebavedomie je ale predmet neuspokojujci, preto sebavedomie dochdza k uspokojenie len cez druh sebavedomie. Tm sa u dostvame do podstatnej dialektiky Fenomenolgie ducha: Panstvo a rabstvo. Jednotliv sebevdom se k sob vztahuje tm, e se vztahuje k jinmu sebevdom, a o tomto jinm v, e rovn ono se vztahuje k nmu.4 o toto znamen? Ak si vimneme Descartovo Cogito, zd sa, e
2 Hegel, Fenomenologie ducha, str. 121. 3 Hegel, Fenomenologie ducha, str. 141. 4 Coreth, Filosofie 19. stol. str. 71.

Hegelova pozcia je s nm v hlbokom neshlase. Descartovmu Cogito ergo sum sta sebareflexia vedomia k tomu aby bolo. Vedomie nie je nutne intencionilne tak ako je tomu v Husserlovej fenomenolgii. Kartezinske cogito si vysta samo zo seba, je reflexvne. Prve tomuto ale Hegel odporuje. Heglovsk sebavedomie k tomu aby bolo sebavedomm potrebuje druh sebavedomie a v tejto svojej potreba sa rozohrva boj u uznanie za sebavedomie. Je otzne do akej miery sa s tmto pojatm rozchdza zas pokraovate v dejinch filozofie Heidegger. V Sein und Zeit , kde Heidegger hovor o autenticite Dasein, hr vek lohu prve samota. Je sce pravda, e Dasein je vdy u Mitsein, avak prve vo osamotenosti svojej smrti prichdza Dasein k autenticite, k tej najvlastnejej pravde svojej konenosti. Ako by sa dala jednoduchie vysvetli Heglovska mylienka sebavedom? V druhom nachdzam seba. Tm, e prichdzam do vzahu k druhmu, sm sa stvam druhm a to pre toho druhho. Seba spoznvam ako druhho. S tm prichdzaj pre sebavedomie nemal komplikcie. Aby som bol mohol by sebavedomm nesta, e uznm druhho ako druhho, ale musm sa zasli o to, aby som i ja bol druhm uznan ako druh, inak strcam sebavedomie. Zvykne sa tvrdi: Bez protikladu by nebolo jeho protikladu (dobro-zlo, pravda-omyl, i tastie-neastie). Dokonca i ben diskurz zobrazuje toto pevn spojenie medzi uznanm a sebavedomm. By uznvanou osobnosou znamen akosi automaticky ma vysok sebavedomie. Heglov axim znie: Uznvaj se jakoto vzjemn se uznvajci.5 Uznva a by uznan vbec nie je samozrejmou zleitosou. Tento boj o uznanie Hegel rozpracovva v dialektika pna a raba (ako model Heglovi sli stredovek feudalizmus). V boji o uznanie sebavedom rozhoduje o tom, ktor sa stane pnom a ktor rabom lpenie na fyzickej existencii. To sebavedomie, ktor sa stva pnom je ochotn riskova i vlastn zhubu a preto vaz, zatia o sebavedomie, ktor m strach zo zhuby, zo smrti, sa mus podriadi a sli ako rab pnovi. Dleit vak je aby ani jedno sebavedomie plne nezahynulo, nakoko by sa cel el boja, tzn. uznanie, neodohral. Pn vaka rabovi, ktor pre neho pracuje, zskava relatvnu slobodu od vec, nie je k nm viazan a m z nich iba pitok. Rab je naopak k veciam viazan cez prcu. Nebola by Heglova filozofia Heglovou, keby sa i tento vzah v jeho dialektickom myslen nepremenil. Pn sce zskava urit slobodu, avak to iba vaka rabovi a preto i tto jeho sloboda je viazan na raba, ktor mu ale neposkytuje dostaton uznanie, nakoko pn rabom opovrhuje. Pn sa tak do uritej miery stva rabom. Rab je sce viazan k veciam a to tm, e pracuje, avak samotn prca mu v istom zmysle dodva slobodu. Pn je k veciam viazan cez iadostivos. Rab naopak veci utvra a tak tm zskava moc nad nimi.
5 Fenomenologie Ducha, str. 155.

Prcou a vzdelanm (k nej potrebnm) rab zskava slobodu, avak tto sloboda je iba vntorn, nakoko ete stle plat, e rab je cez strach zo smrti v okovch pna. V utvran a vzdelvan je rab slobodn je to vak stle sloboda vntorn, sloboda myslenia a v kontraste s realitou vonkajieho vrh sebavedomie do akejsi izolcie vntornho sveta. Tento stav Hegel nazva stoicizmom. Stoici so svojm konceptom ataraxie sa skutone snaili o nezvislos na vonkajej situcii a to jedno i prjemnej, alebo neprjemnej. V benej mluve ete stle plat oznaenie stoika za loveka, ktorm s vonkajm vplyvom nemono pohn rozrui. Stoick stav sebavedomia so svojm odtrhnutm sa od reality prechdza do skeptickho stavu, v ktorom sa realita a jej istoty zanaj spochybova na zklade myslenia. V skepticizme Hegel odhauje aliu dialektiku. Skeptik spochybuje realitu a pritom v nej sm, svojm konkrtnym ivotom ije. Spochybuje napr. zmyslov istotu t.j. e vid a pouje a pritom dobre vie, e vid a pouje: Vyslovuje nicotnost vidn a slyen atd., a pitom samo vid, sly atd. 6 Vznik rozpor v samotnom sebavedom, do ktorho sa op navracia dialektika pna a raba, avak tu u v jednom sebavedom. Na jednej strane je tu nebytostn sebavedomie benej reality, na druhej to, ktor je bytostnm sebavedomm myslenia, to ktor posudzuje. Sebavedomie, v ktorom sa takto prejavuje dialektika bytostnho a nebytostnho Hegel nazva neastnm vedomm a v rmci dejm mu prisudzuje obdobie stredovekho kresanstva. 2.

6 Fenomenologie ducha 167.