vaha na lnok Separace a transcendence (od Jakuba Marka)

Marcel Dubovec

loha, ktor bola zadan, spova v zamyslen sa nad lnkom, ktor rozober zkladn rozvrh Kierkegaardovho chpania udskej existencie. Pokia som sprvne lohe pochopil, nem sa jedna o refert lnku, ale naopak lnok m by inpiratvny k vlastnej vahe. Avak u len v zadan lohy mono spozorova urit problematinos, ktor sa objavuje hne pri pokuse o vyplnenie lohy. V om spova tto problematinos? Mono je paradoxn spja lohu s vlastnm nzorom. Tto paradoxnos asi pozn kad tudent a uite, ktor ju tie poznal, zd sa, ju zabda. Vlastn nzor nepodlieha nutnosti. Kontradikcia vlastnho nzoru s nutnosou sa vyskytuje asto na prednkach, ale i skkach. Pre tudenta je mnoho krt nemon printi sa, resp. by printen k vlastnmu nzoru. Prve vtedy, ke sa ho uite pta na jeho osobn nzory, prve vtedy ho ni nenapad. Myslm, e by bolo hlposou poklada za vysvetlenie tohto fenomnu hlpos tudenta. Neschopnos vlastnho nzoru je poda ma asto iba zdanliv. Skr by som vak vysvetlenie hadal v dichotmii slobody a nutnosti. Ak toti udsk bytie chpeme ako podstatne slobodn, potom je paradoxn vyadova od indivdua, aby pravdivo vyjadrilo svoje bytie v nutnosti. A preto vznikaj otzky: Ako vyriei tto paradoxnos? Ako sa d vbec printi k slobode? Mal diea m stratgiu k rieeniu tohto problmu vemi jednoduch. Z trucu rob rodiom napriek. Rob presn opak prkazu. Slobodu a teda i svoje bytie, ak udsk bytie chpeme ako podstatne slobodn, vyjadruje v negativite. Nie je mon si ne-konotova s takmto rieenm katastroflne nsledky, ktor z takto pojatho rieenia slobody loveka vznikaj. Vynikajcim prkladom s razy. Ak by som teda mal opakova diea, lohu by som bu vbec nemal spravi, alebo ju naopak smerova formou refertu. lovek vak rastie a rastiem i ja. Preto sa musm odhodla k inmu rieeniu. Bolo povedan, e diea vyjadruje slobodu a svoje bytie v negativite. Ak lovek rastie, ako sa m posun od tejto negativity? Ako prekona negativitu? Mnoho mdrych (umelcov, filozofov, politikov, vedcov) pochopilo, e jedinm monm prekonanm nioty v loveku je tvorba. Tvori seba samho, druhho, svet, i Boha. Preto ak nechcem zosta v stave nioty, musm sa podrobi vli k moci. Zd sa tak, e cel vaha predolch riadkov o problematinosti nutnho uvaovania sa ru a sama prechdza v niotu. Predsa vak ju tu chcem necha, aby som tto niotu aspo tmto spsobom manifestoval. Domnievam sa toti, e jedinm monm spsobom ako vydra v negativite, je ju v tvorbe zobrazova. Text m by inpirciou k zamysleniu a preto zanem hne zhurta a to pojmom opakovania, ktor sa v lnku rozober ako prv. Chcem poukza na to, ako sa zdanlivo formlna otzka

doke dosta do samho jadra celho rieenia lohy, t.j. vahou nad textom. Berie sa ako samozrejmos, e najprv by mal by text pochopen. A hne je tu to, na o chcem poukza. Otzka znie: Koko krt je nutn preta text, aby sa dolo k jeho sprvnemu pochopeniu? Akonhle si vak niekto polo tto otzku, neme si nepoloi jej prbuzn: o vbec znamen sprvne pochopenie? Chcem sa zamera hlavne na rozdiel spovajci v prvom a opakovanom tan textu. Pravdepodobne kad sksen interprt bude tvrdi, e textu sa na prv tanie ned dkladne porozumie. Znamen to vak, e to podstatn sa dostavuje a v opakovan? e to jadro je mon uchopi a v opakujcej sa mnohosti? A neme tomu by i tak, e opakovanm sa dostavuje konkrtne a naopak to podstatn unik? Nka sa mi uvies prklad, ktor sm zavam. Prv pozretie videoklipu na youtube sa znane odliuje od tch nasledujcich. m viac videoklip prezriem, tm viac sa objavuj rzne malikosti, jednotlivosti, ktor prv krt zakan celok videoklip rozkskavaj. Akoby sa v jednotlivosti strcal celok. Celok prvotne, pvodne zakan sa vytrca opakovanm. Preto i mnoho ud dva vek draz na prv dojem, ktor bva asto najviac ohromujci, nakoko ona schopnos myslenia rozliovanie, ho ete nestha rozobra. Uvediem ete jeden prklad, ktor si u vimol hdam kad. Cesta prv krt prejden sa zd dlhia, ako opakovan prejdenie tej istej cesty. m je spsoben toto zjednoduenie? Rozliovanm? Svislosami, ktor si nm vytvrame? Bezpochyby do toho zasahuje zvyk. Zvyk v ns spsobuje pravidelnos, systmovos, poznanie, i zdomcnenie. Opakovanm si vytvrame domov. Domov je to, kde sa neustle vraciame. To, o poznme, to o sa pre ns opakuje. Domov je to, kde je nm dobre, kde sa ctime bezpene, kde na ns neha ni nebezpen. asto krt sa ptam seba samho, ak otrasn by musel by ivot, keby ho lovek mohol i iba jeden de. Preo? Chbala by mu toti kadodennos, ktor je tak nutn k pohodliu. Prv de v cudzom prostred je asto pln, nie vak svojm poznanm, porozumenm. Je pln novho, ktor loveku prde asto ohrozujce, to vak ni nemen na tom, e i zaujmav a fascinujce. Je podstatn teda to nov alebo, to opakovan, to, o pretrvva? Tradcia tvrd, e podstatn je to druh, to o je stle tu, o sa na veci nemen. Cesta, ktor prejdem prv krt, nie je ete mojou vlastnou cestou, nepoznm ju ete plne, preto sa mi i zd dlh, vek, tak ako celok. Prv cesta presahuje to, o je mi vlastn. A opakovanm cesty si ju mem privlastni, mem ju do seba prija, me sa sta mojou domovinou a ja jej vlastencom. Tolstoj raz vstine poznamenal: Kad vek literatra je jeden z dvoch prbehov: lovek sa vydva na cestu, alebo cudzinec prichdza do mesta. I jeden i druh je na urit okamik bezdomovcom. itate-cudzinec, ktor stoj pred brnami mesta textu, m dve monosti. Bu si domov vytvor a stane sa obyvateom, riadnym vlastencom, alebo bude bezdomovcom. asto krt sa so samozrejmosou predpoklad, e bezdomovec je len ten, kto si domov nedoke spravi (ten, kto na to nem naprklad dostatone vyvinut schopnos kritiky textu), zabda sa vak na to, e

bezdomovec me by i vrazom slobody. Z toho vak plynie nasledujca otzka: Kto by predsa nechcel domov? Ve domov je istota, opora, po ktorej lovek prirodzene ti. Avak prve tto opora slobodnmu bezdomovcovi mus vadi. Opora znamen istota, je to pevnos (ang. Stronghold). Pevnos zadriava, domov je niem pevnm, niem, o zapluje slobodu. Vzhadom k textu som sa teda rozhodol by pre tentokrt bezdomovcom v Kierke-dvorci. Kee Kierkegaard nie je mojm domov, nedokem ani rozli medzi mylienkami autora lnku a Kierkegaardom samm. o ma vak na texte vrazne prekvapuje, je jeho rozprvkov koniec. Ukkovm vraz romantickho Happy end-u je prve posledn veta, kde transcendencia: Je lskou jako bytm pro toto druh. V texte sa sa mi zdaj podstatn dva pojmy, ktor vlastne u i nzov prezrdza: separcia a transcedencia. Separcia je chpan ako imanentnos a teda protiklad transcendencie. Chpanie udskho bytia je zobrazen v dialektickom pohybe, kedy subjekt prechdza rznymi stupami negcie. Najprv prichdza k uvedomeniu si stratenia prvotnhoplnho urenia loveka. lovek je pvodne stvoren na obraz Bo a teda ako dobr, a prvotn definitvny hriech tto plnos nara. Opakovanie je chpan ako znovu-navrtenie sa do svojho dobrho poiatku. V loveku sa niota prejavuje fenomnom zkosti. T sa najprv sna lovek riei prostou iadosou, tj. uspokojenm zmyslovosti. Negativita, ktor prekrauje toto uspokojenie sa ukazuje v podobe melanchlie. iados prestva by predmetn a smeruje k idealite. Druhm pohybom negativity je prekroenie reality idealitou. Tto je pre Kierkegaarda etickou existenciou. Etika vak spova v tom, vlastnm aktom vle, op sa nejakm spsobom zakotvi, pretvori sa v idealitu, v tom dobr (osvietenstvo- idea Rozumu). To je samozrejme nemon, nakoko realita vdy vaz nad idealitou. To nakoniec st v seba-popren sa loveka voi Bohu, ako plnosti ako takej. Jedn sa o religiznu existenciu. Separciu je nutn chpa ako osamotenie sa subjektu voi akmukovek objektu. Je to tie odmietnutie autority. V tom spova, zd sa, zkladn trik Kierkegaarda? V separcii sa jedinec odliuje od vetkho, odmieta i autoritu Boha, je zfalstvom nad absenciou pravho ja, avak i napriek ukazovaniu sa tejto negativity, zostva separovan subjekt v tbe sta sa niem. Negativita je tu stle chpan ako nedostatok. Od tejto zfalej imanencie Kierkegaard nachdza jedin mon oslobodenie a to v podobe transcendencie. Tto je chpan ako podvolenie sa autorite, zvrchovanej moci, poslunosti. Je to prevrat nemonosti akhokovek vzahu k absoltnemu vzahu. Deje sa vtedy, ke sa negativita prestane chpa negatvne, resp. ke sa negativita zneguje, ke lovek poprie seba samho a smeruje tak k absoltnej pozitivite. Dva krt mnus tvor plus jednoduch logika. Preto potom i ten prekvapujci koniec, kedy loveku po dlhej ceste negativity nezostva ni in, ne sa odovzda do rk druhmu, kedy pochop, e jedinm nikom zo seba je na seba zabudn, odda, i vyda sa autorite druhho.

Ako bezdomovec, ktor len zbene preiel po uliciach Kierkegaardovho mesta a len akoby zvonku zahliadol domy pojmov, nachdzam jednu krikavos na ich fasdach, ktor mi bije do o. Ak negativita je slobodou, potom sa od nej nie je mon oslobodi. Pokladm slobodu za jedin nekonen ideu. Od slobody sa oslobodi ned, nakoko to by u nebolo oslobodenie, ale obmedzenie. lovek pokia je lovekom, neme pred sebou unikn, neme sa ako sloboda od seba oslobodi. Tto mylienka je pre ma rozhodujca. nik od slobody k druhmu, a to je jedno, i absoltnemu (Bohu), alebo konkrtnemu (lska), je mi rovn samovrade. Vznik potom otzka: Preo sa nezabi? Aby bolo mon tto otzku vyriei, mus pristpi ete jeden princp primnos. Kto je primn lovek? Ten, ktor odmieta istotu, ako zplatu na podstatn neistotu. Odohrva sa tu dichotmia istoty druhho voi neistote ja. Ak sa vnma smr, ako absoltna istota, potom vydanie sa smrti znamen zaplta neistotu seba istotou. Samovrada je nik do istoty. lovek primn, lovek ijci v pravde trp svoju neistotu. Neutek ani k Bohu, kde sa skla na kolen, ani do postele, kde sa chce opja zdanlivou jednotou, kde sa chce v spojen s druhm sta plnm, kde sa klame ilziou milencov, toti ilziou vskutku matematickou, e mnus a mnus dva plus.